Never Give Up! - 10. časť

"Tým hajzli nás tu zamkli" kričal Niall a popritom lomcoval dvermi.
Bola som s ním sama zamknutá v miestnosti o ktorej som ani nevedela,že tu je. Totižto v miestnosti, kde sme boli predtým nás vyhnali, lebo sme robili veľký hluk. A chalanom prišlo náramne vtipne, že ma tu s ním zavreli. Myslím  si však, že sa nás-hlavne Nialla- chceli zbaviť...
Nepokojne som sa zavrtela na rozpadnutom gauči. Niall nahnevane rozhodil rukami, lebo sa mu tie dvere nepodarilo otvoriť a sadol si na opačnú stranu odo mňa a obrátil sa mi chrbtom.

"A ešte raz ďakujem za to, že si mi pomohol" usmiala som sa na neho.
Chcela som mu prejaviť vďaku za to, že má zachránil. A nechcelo sa mi tu dve hodiny ticho sedieť a pozerať do stropu a tak som sa teda snažila nadviazať konverzáciu.
"To nestojí za reč" zamrmlal stále mi otočený chrbtom.
"A prečo si to vlastne spravil? Mohol si má tam nechať a odísť, ale ty si namiesto toho tam prišiel. Prečo?" Musela som sa ho to spýtať. Proste má to zaujímalo ako nikdy.
Pomaličky sa mi otočil tvárou  a ja som sa zadívala do jeho azúrových očí.
"Pýtaš sa prečo?" povedal pomaly, akoby vyberal slová ktoré má povedať a potichu, že som to ledva počula. "Čo som ťa tam mal nechať? Ty by si neprišla, keby,že môžeš pomôcť? Pozri mohol som ťa tam nechať a ty-, ty by si už bola pravdepodobne mr- ..." snažil sa to dopovedať ale bolo na ňom vidno, že je to pre neho ťažké.
"Mŕtva?" spýtala som sa ho potichu. Prudko sa nadýchol a pomaly prikývol na znak súhlasu. "Čo ty vieš, či by mi tak nebolo lepšie?" spýtala som sa pošepky.
 Prestrašene na mňa pozrel a v očiach sa mu zaleskli slzy.
"Ver mi, nebolo. Tu máš rodinu a nechci aby oni zažili tu bolesť..." sklopil zrak a potiahol nosom.
 Cynicky som sa zasmiala.
"Ja nemám rodinu" odvetila som "Aký zmysel má potom tento život, keď tá nikto nemá rád? Naozaj si myslíš, že tu mi je lepšie?" Chvíľu sa zadíval do diaľky a nad niečím uprene premýšľal. Jeho spodná pera sa mierne zatriasla a tvár otočil ku mne.
"Ak by som si ja mal vybrať, kto zomrie, dobrovoľne by som sa prihlásil. Ale nie! Ona nemala na výber!" posledne slová zakričal do ticha. Bolo vidno, ako sa premáha  aby sa nerozplakal, ale nakoniec podľahol. Už som iba videla ako mu dole tvárou stekajú slzy, pekne jedna po druhej...

Zahľadela som sa na ošarpanú stenu predo mnou a ponorila som sa do ríše otázok.
Kto zomrel? Kto nemal na výber? Niekto z jeho rodiny? Blízkych? Musel mať toho človeka veľmi rád, keby bol za neho schopný položiť aj vlastný život...
Pozrela som sa smerom k nemu. Sedel s hlavou v dlaniach a jeho telo sa otriasalo vzlykmi. Pichlo ma pri srdci. Nemám rada, keď niekto plače, lebo potom začnem plakať aj ja. Zakusla som si do pery. Čo teraz?
Postavila som sa a sadla som si k nemu. Ruku som mu položila na chrbát. Pod mojím dotykom sa strhol. Pomaličky som ho hladkala po jeho svalnatom chrbte a snažila som sa, aby sa upokojil.
Na chvíľu prestal plakať a pozrel na mňa uslzenými očami v ktorých som sa stratila. Ten pohľad! Vždy keď na mňa pozrel nevedela som kde som a kto som. Boli tak hlboké a zmysluplne. Mali farbu ako najhlbší oceán. Dalo sa z nich vyčítať všetko. Momentálne sa z nich dalo vyčítať-bolesť, smútok, zúfalstvo. Zraňovalo ma to. Čo sa stalo, že toto dokonalé stvorenie plače? Čo spôsobilo, že v jeho nádherných očiach sú slzy?

Naklonil sa ku mne a tuho má objal. Privinula som si ho k sebe a cítila som, ako jeho slzy mi začali zmáčať šaty. Rukou som ho hladkala po jeho jemných blonďatých vlasoch.
Vedela som,že potrebuje cítiť podporu, že tu nie je sám.  Vedela som,že nechce aby som ho ľutovala. V tejto chvíli potreboval iba silné objatie a vyplakať sa. Vedela som to preto, lebo som si to sama prežila.
Viem aká je to bolesť. Všetci vás ľutujú ale chcú vám nejako pomôcť ale vy ich pomoc nechcete. Myslíte si, že oni vám nerozumejú. Všetkých tých, ktorý vám chcú pomôcť odháňate preč. Chcete zomrieť a strácate zmysel života. Už proste nechcete žiť. Máte pocit, že vaše srdce je iba čierna diera kde nie je svetlo.
Presne takto nejako sa cítil Niall. nemusela som sa ho to pýtať, ja som to na ňom videla.

Po niekoľkých minútach vzlykania a môjho tíšivého  hladkania sa odtiahol. Rukávom ruky si utrel slzy a smrkol. Jemne som ho pohladkala po ramene a smutne som sa na neho usmiala.


"Chceš sa o tom porozprávať? Lebo ak nie, ja to pochopím..." spýtala som sa ho milo.
"Nie, ja- ja chcem o tom rozprávať" odpovedal rozhodne. Z hlboka sa nadýchol a spustil...






Dúfam, že som vás nerozplakala :D lebo ja keď som to písala tak som mala slzy v očiach a to ja takmer nikdy neplačem! 
Ak sa páčila, tak poprosím komentár a ak sa nepáčila tak taktiež poprosím komentár xD 
Napíšte celkový dojem, čo si o tom myslíte ;)

Never Give Up! - 9.časť

     Nebezpečne sa ku mne blížil s úškľabkom na tvári. Načiahol ku mne ruky a chytil ma za pás. Rezko si ma prehodil cez plece a začal so mnou utekať. Mohla som kričať aby ma dal dole a búchať ho päsťami  do  chrbta, ale s ním to ani nepohlo.  Ďalej si utekal so mnou na pleci ako s vrecom zemiakov a smial sa na plné hrdlo ako blázon.

"No ták! Erick chcem ísť dolu!" hovorila som a búchala som ho do chrbta.
"A ja chcem hodinky s vodotriskom." prehodil ironicky "Vidíš? Každý niečo chce a nie vždy to dostane" dopovedal a začal sa smiať na tom, aký je náramne vtipný. Pretočila som očami nad tým aký je trápny, aj keď to nemal ako vidieť.
"A kam ma to vlastne nesieš?" prekrížila som si ruky na prsiach stále visiac dolu hlavou. Už ma to nebavilo. Jediné čo som tušila bolo to, že to prekvapenie bude niečo s tým chalanom. Tým Niallom.
"Za tvojím prekvapením" odpovedal mi.
"17 som mala pred týždňom" odvetila som mu.
"Všetko najlepšie" vykríkol natešene.
"Fúj! Ty si si prdol?!" vyhŕklo so mňa po chvíli, keď som zacítila zápach.
"Ehm...nie" povedal vyhýbavo "Ale neboj, už sme tu" otvoril dvere do nejakej miestnosti a hodil ma na modrý gauč v rohu.
V miestnosti, kde sme sa práve nachádzali hrala rytmická hudba a bolo tam mólo po ktorom sa prechádzali modelky. Uvidela som skupinku piatich chalanov ako so záujmom hľadia na prsaté modelky. Rýchlo som sa postavila a hľadala Ericka. Stál chrbtom ku mne a tak sa mi v hlave zjavil plán ako mu vrátiť to, že ma uniesol. Vyskočila som mu na chrbát a chytila som sa ho ako kliešť. Začal tam jačať, -ale našťastie cez tú hudbu to nebolo až nejak veľmi počuť- a mykal sebou aby ma zhodil dole ale ja som sa držala úspešne. Naklonil sa dopredu aby ma nejako zhodil ale akurát tým docielil to, že sme obidvaja spadli na zem. Začali sme sa naraz smiať. Váľali sme sa po zemi a smiali. Keď nás to prestalo baviť, tak sme sa išli usadiť na spomínaný gauč.
"Tak sme tu...a čo tu?" zasmiala som sa.
"No ja neviem" poškrabal sa na zátylku "Trošku som to nedomyslel"
"Ty nikdy nič nedomyslíš" uškrnula som sa.
"Čo si to povedala?" zhodil ma aby som si ľahla a obkročmo si na mňa sadol. "Odvolaj to" vrčal.
"Čo mám odvolať?" zatvárila som sa ako neviniatko.
"To, že nikdy nič nedomyslím"
"Sám si to povedal" zazubila som sa, ale vedela som, že teraz sa už z toho len tak nevyvlečiem.
"Koledovala si si o to" povedal zákernícky a začal ma štekliť na všetkých možných miestach. Metala som sa tam ako ryba na suchu.
"Dosť dosť" jačala som a smiala sa.
"Až keď to odvoláš!"
"Nie, neodvolám" vykríkla som. On iba pokrčil plecami a ďalej ma šteklil. Jačala som ako najatá.
"Ahojte" ozval sa nejaký hlas. Erick ma prestal štekliť a ja som prestala kričať a obidvaja sme sa pozreli na dotyčného. Stál tam na prvý pohľad zlatý chlapec s kučeravými vlasmi a zelenými očami. Erick zo mňa razom zliezol a ja som si narovnala šaty a popravila vestu a sadla som si. Nahodila som úsmev číslo 11 a usmiala som sa na toho chalana.
"Čau" pozdravila som ho. Očkom som sa pozrela na Ericka a ten tam iba sedel a kukal na neho ako na zjavenie. Drgla som do neho rukou, aby sa spamätal.
"Ahoj, Harry"po mojom buchnutí sa akoby prebral a  vyskočil z kresla a objal toho Harryho. Postavila som sa a Harry prišiel ku mne po zvítaní s tým pakom.
"Som Harry, Harry Styles a ty si, kráska?" spýtal sa a chytil moju ruku do svojej a jemne ju pobozkal. Gentleman! Prebleslo mi mysľou, ale neviem prečo prišlo mi to strašne vtipné. Preboha žijeme v 21. storočí!
"Emma Rose Hudson, teší ma pane" povedala som a snažila som sa nesmiať. Urobila som jemný úklon a potom sa zadívala zase do tých smaragdových očí. Tváril sa dosť nechápavo a Erick sa tam zatiaľ dusil smiechom. Trhalo mi kútikmi úst, ale nejako som to vydržala.
Vzápätí tam doklusal nejaký chalan s krátkymi vlasmi potľapkal nechápajúce ho Harryho po pleci. Objal sa s Erickom a podišiel zase ku mne.
"Liam, teší ma" usmial sa na mňa a podal mi ruku.
"Emma" taktiež som sa usmiala a potriasla som mu ňou. Potom odstúpil a nechal priestor  chalanovi s tmavšou pleťou, ktorý mal vlasy vyčesané dohora a krásne čokoládové oči.
"Ja som Zayn" neodolateľne sa usmial.
"Emma" usmiala som sa na neho a on ma objal. Bola som milo prekvapená týmto gestom. Voňal po nejakej dobrej kolínskej a trochu tam bolo cítiť aj cigarety. Keď ma pustil docupital ku mne ďaľší s obrovským úsmevom na xichte.
"Som Louis, alebo aj Superman ako chceš" povedal a žmurkol na mňa.
"Okay ty Superman som Emma, alebo aj Superwoman ako chceš" uškrnula som sa na neho. Na jeho tvári sa rozhostil blažený úsmev.
"Toto je moje dievča" a pohladkal ma po hlave. Ostatný sa začali smiať.
Ale stále mi nešlo do hlavy, kde je Niall, ten ktorý ma zachránil. Ten, ktorému som vďačná ale zároveň ho nenávidím. Nechcela som sa však pýtať, ani neviem prečo. Chlapci mi prišli byť super a nechápem prečo som ich predtým odsudzovala. Myslela som si, že sú namyslené hviezdy ale zjavne som sa mýlila.
Podišla som ku ich skupinke kde sa o niečom bavili a snažila som sa zapojiť do rozhovoru. Teda aj by som sa zapojila keby som vedela o čom sa točí.
"Inak kde je Niall?" spýtal sa len tak mimo reči Erick a ja som zbystrila svoju pozornosť.
"Uhm no ... on je tam" odvetil vyhýbavo Harry a ukázal jedným smerom. Otočila som hlavu a zostala som sedieť ako prikovaná s otvorenými ústami. Bol tam s nejakou blonďatou modelkou a bozkávali sa. Rukou jej skĺzol na zadok a začal jej ho stláčať. Jej ruky tak isto putovali na jeho zadok.
Otočila som sa späť k chalanom, lebo som fakt nemala za potrebu sledovať živé porno. Všetci boli červený v tvári a mali zahanbene pozerali dole. Keď si všimli, že sa na nich s Erickom pozeráme zdvihli hlavy.
"O-on má teraz ťažké obdobie..." odvetil Liam. "Nevieme prečo, ale takto sa správa od včera. Niečo sa stalo a on nám to nechce povedať a tak sa ospravedlňujeme za neho." dokončil.
"Jasné, každý má niekedy takéto obdobie. Nemusíte sa za neho ospravedlňovať." povzbudivo som sa na nich usmiala.
Debata sa po čase znova rozprúdila a už sme nespomínali incident ktorý sme videli. Ako sme sa tak rozprávali počuli sme za sebou kroky. (poz. autora: Hudba čo tam hrala sa už vypla :D) Otočili sme sa a uvideli sme Niall ako ku nám kráča s cucflekom na krku a rúžom odtlačený na košeli.
"Ahojte" pozdravil nás a sadol si ku nám na gauč. Preskenoval nás všetkých pohľadom a nakoniec sa pozastavil na mne. Postavil sa a predral si cestu ku mne.
"Som Niall, ale veď mi sa už poznáme" povedal a nahodil ten svoj baliaci úsmev.
"Emma, a ďakujem, že si mi vtedy pomohol" odvetila som mu odmerane. On ignoroval môj odmeraný tón hlasu a sadol si ku mne.
"Prepáč, že som sem prišiel až teraz ale proste momentálne mám zlé obdobie a potreboval som sa odreagovať" povedal mi ale dosť nahlas aby to počuli aj ostatný.
"Jasné, aj ja keď mám ťažké obdobie tak znásilňujem modelky" riekla som ironicky. Všetci, teda až na Nialla sa uchechtli.
"No vidíš? Koľko máme toho spoločného..." drzo mi zašepkal do ucha.
Och, God! Toto bude ešte dlhý deň!

Oficiálne vám predstavujem Emmu :)

Toto mala v tejto časti oblečené Em :D

Erick 

9.časť je hotová :D je dosť dlhá :D a neviem som s ňou dosť spokojná :D
Po:
1.) Happy B-Day Eleanor! ♥ 

2.) Strašne pekne ďakujem za 1100+ zobrazení :3
3.) Odchádzam na dovolenku takže nová časť bude až v auguste....
4.) Mohli ste si  všimnúť, že som vytvorila titulnú fotku k príbehu :))

Poprosím každého kto prečíta, nech vyjadrí svoj názor v komentári :)

Never Give Up! - 8.časť

"Uhm, takže on ťa v podstate zachránil čo?" spýtal sa Erick, lebo som sa ma pýtal na toho chalana z tej skupiny.
"Jop" odpovedala som mu a usmiala som sa na neho.
"Že je úžasný! To bolo od neho neuveriteľne rozkošné, že ti pomohol. Awrr..." rozplýval sa tam.
 Niekedy si myslím, že je baba, ktorá je práve v puberte. Podľa toho, čo mi povedal, tak miluje tú skupinu v ktorej je Niall. Tú One dačo. Sám sa označuje ako 'Boy Directioner' či tak nejako. Dámy a páni, tento tu človek má 25 rokov!
"Uhm super" zamrmlala som "Ale kvôli tvojmu miláčikovi som musela trpieť jeden týždeň! A tie články! Och, Bože toľko klamstva v 20 vetách! Má jediné šťastie, že sa to už skončilo! Lebo ak by som ho stretla tak by som mu vykrútila krk! Grr! Neznášam ho"  vrčala som. Erick sa pobavene zasmial a sadol si ku mne na stôl.
"To skončilo preto, lebo v jednom rozhovore sa ho na to pýtali a on povedal, že spolu nič nemáte a že to bolo vytrhnuté z kontextu" milo sa na mňa usmial a objal ma okolo pásu. Položila som si hlavu na jeho rameno.
"Ale aj tak...A vieš čo mi dal ako ospravedlnenie?! Kvety a čokoládu! A ešte k tomu VIP vstupenku na ich blbý koncert! Chápeš to? On si myslel, že si to týmto vyžehlí!" rozčuľovala som sa
"TY máš vstupenku na ich koncert?!" začal jačať Erick. Zoskočil zo stola a začal tam tancovať nejaký oslavný tanček.
"Preboha, len sa z toho nezblázni!  Nejdem tam. Veď načo? Pozerať sa ako tých päť namyslených hviezdičiek poskakuje na javisku?" schladila som ho.
"Hudson! Toto odvolaj! A na ten koncert pôjdeš!" mieril na mňa prstom. Zdvihla som ruky v obrannom geste.
"Nepôjdem tam!" zvolala som.
"Ale pôjdeš!"
"Choď tam ty!" povedala som mu. Áno! To je nápad! "Dám ti lístok. Ja tam aj tak nechcem ísť a ani pravdepodobne nemôžem. A ty ich máš rád." usmiala som sa na neho.
"To akože vážne?" spýtal sa užasnuto.
"To fakt" usmial som sa na neho.
"Ďakujem, ďakujem!" začal pišťať, skákať a tuho ma objal. Hovorím, ako malé decko. "Splnila si môj sen!" zašepkal mi do ucha, keď ma objímal...
"Nemáš začo" potľapkala som ho po líci, keď sa odtiahol. "Zajtra ti do práce prinesiem ten lístok. A nezabudni, ten koncert je už zajtra!"


***
"Tak ako bolo na koncerte?" spýtala som sa Erick hneď ako vošiel do miestnosti. Rozžiarili sa mu oči.
"Úplne dokonalo! Sú ešte krajší ako naživo! Zaynové oči sú strašne pekné! Liamov úsmev že wau! A to Niallerovo objatie! Louis je taký cvok ako som si myslel! A dokonca som sa chytil aj Harryho 4 bradaviek!" hovoril s nadšeným a ja som sa úprimne usmievala. Bola som rada, že som mu splnila sen. Bol to taký príjemný pocit urobiť niekoho nejakou maličkosťou šťastným...
"A mám ťa od nich pozdravovať. A škoda, že si neprišla, ale čoskoro sa uvidíte" dopovedal svoj monológ. V tom momente ako to povedal som práve pila vodu a tú som vyprskla do vzduchu.
"WHAT?!"











"Uhm, no mám pre teba jedno malé prekvapenie..." zákerne sa usmial.






Muhaha :D Tak nová časť je podľa mňa dosť skoro :D Je taká skôr oddychová :D A čo si myslíte, čo je to 'prekvapenie'? :D 
Dúfam, že sa páči ;) Užívate si prázdniny? Alebo trčíte doma za počítačom? :D

Never Give Up! - 7.časť

"Ehm teta?" spýtala som sa raz jeden večer.  Teta sedela v obývačke a pozerala telku v ktorej dávali nejakú romantickú telenovelu, ktorá mala milión časti.  Ja som medzičasom umývala riad.
"No? A ak sa chceš so mnou rozprávať prídi sem!" zakričala.
Povzdychla som si, odložila som veci na miesto a zamierila som do obývačky.  Práve v telke bola reklama na Ariel.
"No je vieš,  uhm, ja ..." koktala som. Nevedela som ako jej to mám povedať.
"Tá štetka nevie ani rozprávať"mrmlala si ta stará striga. Predtým by ma to nahnevalo ale teraz? Ignorovala som to. Bolo mi jedno, čo si o mne myslí. Zhlboka som sa nadýchla a spustila.
"Vieš, chcela by som sa ťa spýtať, že či nemôžem ísť na koncert" vychrlila som všetko na jeden dych. Odlepila zrak od telky a čudne na mňa pozrela a vzápätí sa rozosmiala.
"Uhádla si ty malá kurvička, nemôžeš!" a vyškierala sa mi do tváre. Čakala som, že povie nie. Len som mykla plecami a utiekla do mojej izby. Hodila som sa na posteľ a z pod vankúša som vytiahla VIP vstupenku na koncert.
Teta mi tam nedovolila ísť. Neviem či mám byť sklamaná, alebo sa mám tešiť...


***
Sedela som za pultom v kaviarni a čarbala som si do zošita kresby šiat a oblečenia. Predtým som kreslila neustále, ale potom som prestala, lebo som nemala čas. A teraz som to znovu obnovila. Znovu som sa cítila šťastná. Totižto keď kreslím zabúdal na ostatných a som akoby vo svojom vlastnom svete, kam nikoho nepustím.
"Emma, poď sem na chvíľku" zavolal na mňa dobrosrdečný hlas tety Maggie (majiteľka kaviarne) a tým ma vytrhol z môjho sveta. Neochotne som sa postavila a zamierila som do kuchyne.
Spravila som čo po mne chcela a chcela som sa vrátiť naspäť, tam kde som sedela. Avšak tam stál nejaký chlapík a pozeral si moje haky-baky. Rýchlo som sa rozutekala ku tomu chlapovi. Vytrhla som  mu moje kresby z ruky a položila som ich na pult.
"Čo si to dovoľujete?!" skríkla som na neho plná nervov a bolo mi absolútne ukradnuté, že všetci v kaviarni upriamili svoju pozornosť na mňa. "Sú to moje veci a vy nemáte akékoľvek právo sa ich chytať" ziapala som po ňom.
"Prepáčte, ja som sa nepredstavil" povedal pokojným hlasom a vo mne kypel hnev. "Som Erick Elfman" podával mi ruku.
"Mne je absolútne jedno kto ste! Mohli by ste byť aj Barack Obama, mne je to jedno! Nemáte sa prečo rýpať v mojích veciach!" kričala som po ňom.
"Som módny návrhár a veľmi sa mi páčia vaše kresby. Tak som rozmýšľal o spolupráci s vami." povedal stále tým pokojný hlasom a usmial sa na mňa. V tomto momente by som sa najradšej prepadla pod zem akoby som mala stáť tu. Očervenela som až po korienky vlasov.
"Pre-prepáčte..." vykoktala som na koniec zo seba. Ten chalan, sa zasmial a znovu sa na mňa usmial. Mohol mať asi 25 rokov. Vysoká a vyšportovaná postava. Hnedé vlasy, orieškové oči.
"To je v poriadku. Ja som nemal žiadne právo sa dotýkať vašich vecí" povedal.
"Teší ma som Emma, Emma Rose Hudson." predstavila som sa s úsmevom a podala mu ruku...


***
Dnes sa odovzdávajú rôzne ocenenia. A preto musíme všetci byť zhromaždení v telocvični a trčať tam pokiaľ sa to neskončí. Tak ako každý rok je tu nejaký významný človek-hosť ktorý odovzdáva ceny žiakom. Teraz to je nejaký Bill Ray čo kto. Neviem prečo, ale mám strašne taký pocit že som ho už niekde videla ale neviem si spomenúť kde. Celkovo aj to meno mi je povedomé, nuž ale odkiaľ ho poznám to neviem....
"...A cenu za najlepšieho žiaka roka získava Emma Rose Hudson!" zvrieskol náš tučný  fúzatý riaditeľ do mikrofónu, až všetci podskočili. Ja som sa postavila a kráčala som k pódium. Iným žiakom tlieskali, ale ja som si zaslúžila iba šepkanie za chrbtom a hnusné nadávky. Vyšla som po schodoch hore a podišla som k tohto ročnému hosťovi, ktorý odovzdával ceny. S úsmevom mi podal cenu.
"Bill Ray, teší ma slečna a gratulujem" potriasol mi rukou a ja som sa na neho usmiala.
"Viem, že vaši rodičia by boli na vás veľmi hrdí" oznámil mi a venoval mi posledný úsmev. Ja som sa pobrala na svoje miesto s cenou v rukách a stále premýšľajúc kto je ten človek....


Dočkali ste sa! :D Časť je konečne hotová aj keď je podľa mňa dosť krátka...Nová bude čoskoro :) (dúfam :D)

Never Give Up! - 6. časť

*O týždeň neskôr*
Sedela som na pohodlnom gauči a mala som zapnutý televízor no nevnímala som ho. Rozmýšľala som,  čo všetko sa stalo za tento týždeň. 
Niall ma zachránil,  v škole ma viac nenávidia a niektorí  sa mi vtieraju a celkovo je to horšie, novinári zistili moje meno a tak napísali článok v ktorom som sa o sebe dozvedela samé zaujímavé veci a teraz mi neprestajne lezú za zadkom a píšu o mne články.  Dokonca sa ma raz jeden spýtal,  že či som tehotná!  Oni sú asi hluchý alebo čo ale ja im neustále opakujem, že s tým chalanom nič nemám ale oni si stále melú svoje. Keď sa to dozvedela teta takmer ma zaškrtila. Ale som tu, takže som to prežila.
Asi jediná pozitívna vec je, že som si našla prácu.  Obsluhujem zákazníkov v malej kaviarni. Tá pani, čo ma zamestnala je veľmi milá a je  mi ako moja druhá mama. To vďaka nej sa mi podarilo pribrať 2 kilá. Strašne sa teším.  Aspoň trošku sa dávam do normálneho života, teda až na tých novinárov. Ešte k tomu tá pani mi pomohla aby som ignorovala čo si o mne myslia druhí a za to som jej strašne vďačná.

Z môjho uvažovania ma vyrušil zvonček,  ktorý ohlasoval, že niekto prišiel. Nikto nebol doma, lebo teta s ujom odišli niekam na dovolenku, tak som musela ísť otvoriť ja. Postavila a tackavym krokom som sa pobrala k dverám.  Otvorila som ich a pohľad sa mi naskytol na poštára, ktorý držal v ruke červenú kyticu ruží a čokoládu Merci. Spýtavo som zdvihla jedno obočie.  Chalan sa pozrel do papierov.
"Býva tu Emma Rose Hudson?" spýtal sa nezaujato.
"Áno to som ja" hlesla som.
"Tak toto je pre vás" do rúk mi strčil ruže aj čokoládu.  "A ešte to tu podpíšte" načarbala som podpis a podala som mu papier naspäť.
"Dovi" zabuchla som mu nohou dvere pred nosom.  So všetkými vecami na rukách som sa dotrepala do kuchyne. Položila som ich na stôl a išla som pohľadať vázu pre kvety. Ale v hlave  mi neustále vŕtala otázka od koho to je.
Ruže som dala do modrej vázy a sadla som si na stoličku oproti nim. Zamyslene som sa na ne pozerala a rozmýšlala od koho sú. Obzerala som si ich z každej strany. Môj pohľad padol na obálku, ktorá bola zastrčená v kvetoch. Roztvorila som ju a začítala som sa do riadkov.






Milá Emma,
je mi strašne ľúto, že si  kvôli mne prišla o súkromie a že ťa teraz takmer všetci nenávidia. Neplánoval som to takto. Chcel som ťa vtedy len zachrániť a absolútne som nemal tušenia, že sa stane toto. Ospravedňujem sa, že som ti spravil takéto nepríjemnosti, ale proste som ťa tam nemohol nechať a pozerať sa na to ako trpíš...
Teraz ma pravdepodobne nenávidíš, ale ja by som bol aj tak veľmi rád, keby si prišla na náš koncert, ktorý sa bude konať v Londýne  O2 Aréne. Všetky ostatné informávie máš napísané na lístku.
Ešte raz prepáč, a dúfam, že prídeš. Tešíme sa na teba :)

S láskou

Niall Horan

Čítala som si to stále znovu a znovu dookola. Nepomohla som tomu uveriť. Bola som šťastná a zároveň naštvaná. Jedna moja časť chcela skákať dva metre do výšky, že pôjdem na koncert, ale druhá  polovica bz najradšej zabila toho Nialla. Ako môže mať ešte tú drzosť, že ma pozve na koncert po tom čo mi spravil? Vlastne o nespravil nič, on mi iba pomohol a zhodou okolností tam bol novinár a odfotil nás. Ako sa hovorí náhoda je blbec.

Znova som otvorila obálku a vztiahla som z nej kartičku. Podržala som si ju oproti svetlu a zapozerala som sa na piatich chalanov. Musím uznať, že vyzerali naozaj dobre. Najviac ma zaujal ten Niall a ešte jeden chlapec z hnedými vlasmi vyčesnými dohora. 

Dokonca som sa začala aj tešiť na ten koncert a tancovala som si taký môj oslavný tanček. Uvedomila som si však, že si tam nemám čo obliecť. To by nebol tak veľký problém. Lenže ako sa tam dostanem? Taxíkom? Dajme tomu...Ale veď teta ma tam nepustí!

Všetka radosť vypršala tak rýchlo, ako prišla. Asi som si  mala zvyknúť, že môj život stojí za veľké hovno a nikdy nič nevíde podľa plánu...

Toto je taká menej depresívna časť a je v podstate o ničom :D Teda je podstatne dôležitá ale t je jedno... Strašne sa ospravedlňujem, že som dlhšie nič nepridávala, ale mala som toho dosť veľa. Veď chápete. :)

Neviem prečo, ale táto časť mi príde zle napísaná. Nie som s ňou spokojná...:/ 

A ďakujem všetkým, kto komentuje :3

Tak aj keď si myslí, že je divná a zlá dúfam, že sa bude páčiť :)

TU je jednodielovka :)

Sorry, but I had to do it...

Z hlboka som sa nadýchla a otvorila som dvere do nášho spoločného bytu.
"Som doma!" zakričala som a začala som si vyzúvať svoje lodičky. 
"Ahoj láska." usmial sa na mňa, chytil moju tvár do dlaní a nežne ma pobozkal. Tento bozk som si užívala maximálne ako sa dalo. Lebo som vedela, že toto bude pravdepodobne posledný, ktorý od tohto zlatého stvorenia dostanem. Pomaly sa odtiahol a pery sa mu roztiahli do širokého úsmevu. Chytil ma za ruku a niekam ma ťahal.  S bosými nohami som cupitala za ním. Voľnou rukou otvoril dvere, pustil ma a odstúpil nabok, aby som  videla. S otvorenými ústami som sa pozerala na tú krásu. Louis totižto z našej terasy spravil to najromantickejšie miesto. Okolo stola boli lupene ruží a úžasný kontrast dávali tomu sviečky, ktorých plamienky sa mihli v smere vetra. Stála som tam neschopná slov. Toto celé spravil len a len pre mňa a ja mu idem ubližiť.  Idem mu ublížiť tak ako ešte nikto. Nechcem to, ale musím. Ak si mám vybrať medzi tým, aby som ho opustila a aby zabili niekoho z 1D tak ho radšej opúšťam. Aj keď s veľkým smútkom, ale musím to spraviť. Je to pre jeho dobro..
Ako praví gentleman mi odtiahol stoličku. Usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval.  
Harry sa zahral na čašníka a priniesol nám  jedlo. Ktoré bolo neuveriteľne dobré. Celá večera sa niesla v romantickej atmosére. A tak som si čo najviac užívala  posledné chvíle NÍM...
Keď sa večera skončila, tak Louis vytiahol odniekiaľ čiernu  šatku a previazal mi ňou oči.
"Hej, Louis!" smiala som sa a on ma umlčal sladkým bozkom.
"Keď ti poviem, dáš si dole šatku, okay?" spýtal sa ma a ja som prikývla "Za chvíľku som naspať."
Tak som tam čakala, na jeho povel a rozmýšľala kedy mu to poviem. Nedokážem to! Nedokážem zničiť jeho srdce, ktoré sa roztriešti na milión kúskov. Ale musím! 
"Môžeš!" ozval sa jeho hlas. Rozviazala som si šatku a obzerala som sa okolo seba.
"Pozri sa z balkóna!" povedal a ja som spravila to čo mi prikázal. Naklonila som sa ponad zábradlie a to čom som uvidela mi vyrazilo dych. 
Bol tam nápis zo sviečok "Will you marry me?" Lou stál dole s ružou a začal mi spievať svojim dokonalým hlasom Marry Me-Bruno Mars. Stále sa pozeral iba na mňa a z jeho očí sršala láska. Láska ku mne. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Snažila som sa ich potlačiť, ale nešlo to. Začali mi stekať po tvári. Boli to slzy smútku. Smútku po tom, že teraz práve idem opúšťať to najdokonalejšie stvorenie na tejto planéte. Veľa krát som sa samej seba pýtala, prečo si vybral z pomedzi tisícky dievčat mňa. Raz som sa ho to spýtala a on mi povedal "Because you are perfect to me" 
Dospieval. Kľakol si na jedno koleno a zo saka vytiahol zamatovú krabičku.
"Eleanor Jane Calder, milujem ťa viac než seba. Si moje všetko a chcel by som ťa mať po svojom boku po celý  život. Vezmeš si ma?" vpíjal sa mi do očí. Teraz je ten moment. Teraz ho zraním. Mala som strašnú chuť mu povedať, že aj ja ho milujem celým srdcom a že si ho beriem za svojho manžela, ale nemohla som...
"Nie" šepla som a snažila som sa ignorovať ako Louimu tiekli slzy po tvári. "Prepáč..." hlesla som a utiekla som. Nemohla som sa pozerať na to, ako ho ničím. Ako ho zabíjam. Bolo to až príliš frustrujúce. Pozerať sa na človeka za ktorého by ste obetovali svoj život ako je sklamaný a najradšej by zomrel. Bežala som cez jeden park a sadla som si na lavičku. Tvár som si vložila do dlaní a spustila som hysterický plač.  Kolísala som sa dopredu a dozadu stále šepkajúc jeho meno. 
Chcela som, aby som všetko mohla vrátiť späť. Aby sme sa nikdy nestretli a nezamilovali sa do seba. Ak by sme sa nestretli nemuseli by sme takto trpieť...


Zotrela som si slzy, ktoré mi vytrysknú vždy, keď si spomeniem na tento moment. Postavila som sa na rovné nohy a pozrela som sa dole. Od tej výšky sa mi zatočila hlava. Zo zeme som zdvihla našu spoločnú fotku a pritisla som si ju k hrudi.
"Louis, prepáč ale ja som to musela urobiť. Milujem ťa viac ako celý svoj život. Zbohom, snáď sa niekedy tam hore stretneme..." zašepkala som.
Postavila som sa na kraj strechy a pomaly som sa posúvala bližšie a bližšie.
"El! Nie!" kričal niekto. Otočila som a uvidela som tam tú osobu, ktorú som zranila tým najhorším spôsobom.
"Loui" šepla som.
"Prosím nerob to!" zvolal zúfalo.
"Prečo by som nemala?" odvetila som apaticky.
"Lebo, El ja ťa milujem a potrebujem ťa!" povedal. Ja som na neho prekvapene pozrela a chcela som ísť k nemu, ale pošmykla som sa a padla som dole.
"Milujem ťa!" boli moje posledné slová a patrili k osobe, ktorú neskutočne milujem ♥

Never Give Up! - 5.časť

Princezná či zlatokopka?

Mladý spevák Niall Horan (19) zo svetoznámeho boybandu One Direction, bol videný s neznámym dievčaťom.  Či sú spolu to vám nevieme povedať, ale mali k sebe dosť blízko. 

O spevákovi je známe, že čaká na tú pravú, ktorá bude jeho princeznou. Nuž ale podľa nášho názoru toto dievča určite nie je vhodné pre Nialla. Na náš vkus je dievča veľmi chudé. Pravdepodobne anorektička. Náš módny policajt David Stylerson povedal: 
"Dokonca  aj bezdomovci na hlavnej stanici  sa obliekajú lepšie, ako táto tu dáma!"
 Jediné, čo ju asi vystihne, že je chudera. Plus  nám príde  ako zlatokopka, ktorá by  ho využívala iba pre jeho veľké peniaze. 

Aj tak nechápeme, čo na nej vidí. Chudá, škaredá a chudobná. Ale je zase pravda, že srdcu sa nedá rozkázať. Ak sa do nej zamiloval, tak už je to stratené. A ona to zneužije aby z neho vytiahla peniaze. 

Alebo je to iba ťah manažmentu? Aby zakryli ich pravú orientáciu? Ak áno, tak majú príšerný vkus. Veď posúďte sami...
(fotky)
 Budete prvý, kto sa dozvie nové informácie!

 Šmarila som noviny do kúta. Nemohla som to čítať. Zraňovalo ma to. Bolo to ako dýka do srdca, ktorá sa za každým slovom zarývala hlbšie a hlbšie...
 Skĺzla som  dole a oprela som sa o studenú stenu. Upokojovalo ma to. Snažila som sa na nič nemyslieť, ale zakaždým mi myšlienky utiekli smerom k tomu článku.  Nahlas som si povzdychla a schovala som si hlavu do dlaní. V očiach sa mi začali zbierať slzy a pomaličky mi stekali po tvári.
"Už nevládzem" šepla som do ticha. Zavrela som oči a nechala som si nechať prúdy slaných sĺz aby zmáčali moje tričko.
U mňa to bolo nezvyčajné. Neplákavala som. Iba vtedy, keď mi rodičia zomreli pred očami.Odvtedy nie. Vždy som sa snažila byť silná a nevzdávať sa. Ale teraz je toho na mňa strašne veľa. Už to proste nevládzem...
Bolo mi nanič. Už som si myslela, že sa zmením, ale všetko to pokazilo. Viem, že by som si to nemala brať k srdcu čo o mne hovorila, ale to-to proste nejde! Urážajú ma a to bolí. A ako veľmi...
Môj maličký plamienok nádeje, ktorý ma poháňa dopredu a dáva mi silu ísť ďalej  uhasila veľká voda v podobe jedného článku v novinách.
Ale keby, že s tým chlapcom aspoň niečo mám! Tak som ticho, ale ja ho nepoznám.
Žeby to bola dať za moju záchranu? Ale veď, ja som ho nežiadala, aby ma zachránil. Ale zas na druhej strane som rada. že ma zachránil.
Ak by nebolo jeho, tak by som bola buď v nemocnici, alebo mŕtva, lebo oni by ma boli schopné ubiť na smrť.Avšak ak by som zomrela, bolo by mi lepšie. O dosť lepšie. Bola by som s mojimi milovanými rodičmi. Bolo by to tak ako kedysi, len lepšie.
Teraz som ho začala preklínať. Ak by ma nebol zachrániť, tak by som mohla byť s nimi.
A mala by som súkromie. Lebo pravdepodobne zistia moje meno, a všetky moje údaje a budú sa mi pchať do zadku. Nebudem môcť výjsť na ulicu, bez toho aby sa ma nepýtali otravné otázky. Jeho fanúšičky ma budú nenávidieť. Vlastne všetci ma budú nenávidieť!
A to vážne nepotrebujem.
"Môže to byť horšie?" skríkla som na prázdnu chodbu zo všetkých síl plná zúfalstva. Zúfalstva, ktoré ma ničilo a pohltilo všetko, celé moje vnútro. Zavrela som oči a nechala som sa zabíjať svojimi myšlienkami


"Ale no tak...nie je to až také zlé" prihovoril sa mi nejaký hlas úprimne. Otvorila som oči a chabo som sa usmiala.
"Santa? Veď je jún! Ty chodíš v zime nie?"
"To áno, ale keď niekto potrebuje pomoc, vždy som nablízku..." odpovedal a milo sa na mňa usmial. Ja som sa rozosmiala.
"Takže ty si sem prišiel iba kvôli mne? To sa ti fakt chcelo sem cestovať zo Severného polu na soboch?" spýtala som sa smejúc sa. Santa sa iba usmial a prikývol. Posadil sa vedľa mňa a zapozeral sa do diaľky.
"Možno si myslíš, že je všetko teraz na nič. Všetko sa pokazilo ešte viac ako bolo. Že už tvoj život nemá zmysel, ale všetko sa deje z nejakého dôvodu..." usmial sa a ja som hltala každé jedno slovo. Neviem prečo, ale dávalo mi to novú nádej. Možno to nie je až také zlé. Mohlo by to byť ešte horšie.
"Ďakujem" šepla som a objala som ho. "A Santa? Si skutočný, alebo sa mi to iba sníva?" pošepla som mu do ucha keď som ho objímala.
"Sníva sa ti to, ale všetko čo som povedal stále platí. Uvažuj o tom" žmurkol a odišiel.


Prudko som otvorila oči, až som si buchla hlavu o stenu. Poobzerala som sa a hľadala som Santu. Aj keď viem, že to bol výplod mojej fantázie...opustil ma. Tak ako všetci. Odídu a otočia sa vám chrbtom, práve vtedy, keď to potrebujete.
Nechal ma tam samú sedieť na dlážke zmetenú a stratenú vo svojich myšlienkach...

5. časť je na svete :D 

Veľmi pekne ďakujem za komentáre  ♥

A všetky chcete vedieť o jej minulosti...:D dozviete sa v praví čas :D :)

Never Give Up! - 4.časť

Zmyla som zo seba všetku tú špinu. Poriadne som si umyla moje slabé vlasy a vydrhla som si svoje útle telo. Potom som ošetrila si rany, jednu som mala na kolene, jednu na lakti to mi však nevadilo. Zopár modrín na bruchu, po rukách, a stehnách. Najviac ma však nahnevalo to, že som si udrela hlavu. Teta sa bude pýtať čo sa mi stalo ale ju to aj tak nebude trápiť...Takže to je v pohode.
 Roztrhané tričko som zahodila a moje obľúbené nohavice som si roztrhala ešte viac, aby som to mu dala taký efekt (chápete nie? :D). 
Usušila som sa a obliekla sa do domáceho oblečenia. Z kúpeľne som išla do kuchyne. Začala som si robiť špagety a za 30 minút som už spokojne jedla. Keď si to tak zoberiem, je to moje prvé normálne jedlo za celé 2 mesiace. Dojedla som a špinavý riad som umyla. Vybehla som do svojej izby. Naučila som sa a potom som sa išla umyť a nakoniec do postele. Mala som jediné šťatie, že doma nikto nebol. Aj keď bolo iba sedem hodín zaspala som...

***
Nerada chodím do školy, kvôli tým ľuďom čo sú tam. Učivo zvládam dobre, takže to nie je u mňa problém. No je to o jeden dôvod aby ma ostatný nenávideli. Dobre sa učím a chodím na recitačné súťaže.  A ostatný mi závidia. Niektorým to je jedno, ale iným to lezie strašne na nervy, že mám samé A-čka.
Som zvedavá, ale zároveň mnou lomcuje strach, že ako sa ku mne teraz budú správať Suzan s Lisy. Podľa mňa budú strašne naštvané, lebo tam prišiel môj záchranca. Usmiala som sa, keď som si na neho spomenula.
Naštastie si niekto nič nevšimne, lebo ranu na hlave som zakryla vlasmi.
Prešla som chodbou a všetci ustúpili nabok a stíchli. Toto sa mi ešte nestalo. Buď ma všetci ignorovali alebo na mňa iba zazerali. Ale teraz? Akoby som bola nejaká kráľovná, ktorá musí mať voľnú cestu..
Pozrela som sa do tváre študentov. Niektorý chalani sa mračili a iný sa na mňa perverzne škerili. Dievčatá mali poväčšine nasratý výraz, no niektoré sa na mňa úprimne usmievali. Jedno dievča vystúpilo z rady a prišlo ku mne.
"Ahoj ja som Miriam!" usmiala sa a ukázala farebný strojček ktorý mala na zuboch.
"Ehm..Ahoj som Emma" odpovedala som nechápavo. Absolútne som netušila o čom sa točí a čo toto má všetko znamenať.
"Ja viem" usmievalo sa stále a ja som sa začala báť, že dostala usmievajúci sa záchvat. "Môžem ťa objať?" spýtala sa nesmelo. Toto ma dorazilo. Pozrela som na ňu ako na blázna. Nečakala som to.  Čo som mala robiť? Nakoniec som prikývla. Miriam sa rozžiarili oči a objala ma. Do ucha mi zašepkala, nech na neho dám pozor. Potom ma pustila a veselá od kráčala preč. Ešte dosť dlho som sa pozerala na jej chrbát, čakajúc, že sa otočí a povie, že si robila iba srandu. Nič podobného sa však nestalo. Stála som v strede chodby v tichu a okolo mňa bola celá škola.
Všetky páry očí boli otočené na mňa a ja som tam len tak ticho stále. Musím niečo povedať. Je mi to nepríjemné, keď na mňa stále čumia. Nie som celebrita tak čo chcú?!
Nakoniec som však nemusela nič hovoriť, lebo zazvonil zvonček a všetci sa pobrali do tried.
Vyučovanie prebehlo celkom hladko, pokiaľ nerátam, že všetci v miestnosti ma prebodávali pohľadmi. Dokonca aj učiteľky boli na mňa viac odmeranejšie.
Ničomu som nechápala. Absolútne ničomu. Ničomu, čo sa okolo mňa dialo...
Tieto otázky mi zaťažovali hlavu celý deň. Konečne sme mohli ísť domov a tak som so zmätenými pocitmi opustila triedu. Cestou von z budovy som bola ponorená do svojích myšlienok a nevšimla som si pred sebou Suzan a narazila som do nej.
"Sory..." povedala som a chcela som preč. Ona ma však začala blokovať. Povzdychla som si a pozrela som na ňu s otázkou čo chce.
"Vieš čo by ma zaujímalo?" povedala pomaly a začala sa okolo mňa prechádzať. Pretočila som očami. Nemala som na jej reči náladu. Mala som iné problémy, ako sa zaoberať, že čo by ju zaujímalo. A už vôbec som nechápala čo má jej divná otázka spoločné so mnou.
"To fakt netuším" prehodila som otrávene. Suzan zastala pred mojou  tvárou a ukázala na mňa svojím umelým nechtom.
"Že ako sa také nemehlo ako TY,  mohlo dostať do novín!" vyštekla odrazu. Do ruky mi strčila noviny a nazúrene odpochodovala preč.
Teraz som bola stratená viac ako predtým. Čo to má znamenať?
Napadlo mi, že odpoveď nájdem v novinách. Pozrela som sa na titulnú stranu a stratila som reč...
Toto nie je dobré!

Never Give Up! - 3.časť

"Si v poriadku?" spýtal sa ma nežne nejaký hlas. Hlas, môjho záchrancu...
"Vyzerám tak?" povedala som ešte stále so zatvorenými očami. Potichu sa uchechtol.
"Poď vstávaj!" ozval sa dobrosrdečne. Otvorila som oči, zažmúrila som do slnka a pozrela som sa na môjho hrdinu, princa, či supermana, slovom  na toho ktorý ma zachránil. Pred očami sa mi črtala vysoká, celkom vyšportovaná postava. Pozrela som sa na jeho svalnatú ruku, ktorú mi podával aby som sa postavila. Opatrne som vložila svoju malú dlaň do jeho veľkej, akoby som sa bála, že mi aj on niečo spraví. Pomaly ma vytiahol hore a ja som stále pevne na zemi opierajúc sa o jeho mohutnú hruď. Bol odo mňa o niekoľko centimetrov vyšší. Ešte viac som prižmúrila oči do slnka a pozrela som mu do tváre. Na očiach mal čierne slnečné okuliare a na hlave šedú čiapku. Širší nos, plné ružové pery. Pekné črty.Vyzeral dokonale.
Takto sme tam stáli potichu a ani jeden nič nepovedal. Hľadeli sme na seba. Ja som si obzerala jeho dokonalú tvár a on zase moju-nedokonalú. Jemne som sa začervenala. Nebola som na to zvyknutá.
"Ď-ďakujem" vysúkala som na koniec zo seba, lebo mi to bolo divné tak len tak stáť a prezerať si ho.. On sa na mňa iba krásne usmial, čím odhalil rad bielych zubov.
"Počkaj..." povedal a začal sa hrabať vo vrecku. Nechápala som čo chce. Nakoniec v ruke držal čistú vreckovku. Podišiel ku mne ešte  bližšie, že sme boli na sebe nalepení. Jednou rukou ma chytil za líce a v druhej držal vreckovku. Pomaly mi ňou začal utierať tvár a neustále vraštil obočie.. Ak by som povedala, že mi to nie je príjemné tak by som bola klamala. Bolo mi to príjemné...viac než dosť.
Keď to dokončil, neodolateľne sa usmial. Ja som mu úsmev hanblivo  opätovala.
Túto chviľu však narušil jeho mobil. Pozrel sa na displej za zachmúril sa. Zrušil volajúceho a otočil sa na mňa.
"Prepáč, ale ja už musím ísť..." ospravedlňujúco sa na mňa pozeral. Ja som sa iba jemne usmiala.
"To nevadí, a ešte raz ďakujem" povedala som potichu, že to počul iba on. Zlato sa na mňa usmial a rýchlo chôdzou sa vzďaľoval.
S úsmevom na perách som sa otočila a krívajúc som sa pobrala domov.
"Hej! A ako sa voláš?" počula som za sebou krik. Otočila som sa a uvidela som Pána Dokonalého.
"Emma" od kričala som mu naspäť. Ešte mi zakýval a odišiel...navždy.

Ale ktovie, možno sa stretneme. 
Veď svet je malý.
 Ale možno ani nie.
 Nevadí, navždy bude v mojej pamäti ako princ, ktorý ma zachránil z pazúrov krvilačných beštií ♥

Celou cestou domov som sa usmievala ako nafetovaná. Proste vždy, keď som si spomenula na ten moment, kútiky úst sa mi automaticky roztiahli do veľkého úsmevu...
Doma našťastie nikto nebol. Bola som rada, lebo sa mi  fakt nechcelo vysvetľovať čo sa mi stalo a prečo som prišla neskoro.
Vyzliekla som sa do spodného prádla, zobrala som si osušku. Vošla som do veľkej kúpeľne a postavila som sa na váhu.  Na váhe svietilo 42kg. Je to strašne málo na 16 rokov, ja viem.
Pozrela som do zrkadla, čo bolo oproti. Je mi vidno všetky kosti. Nie nejako prehnane, ale je to neprirodzené. Dokonca som si mohla spočítať aj všetky rebrá. Nie som anorektička, len jem strašne maličké porcie, lebo viac nedostanem a niekedy sa ani nenajem, lebo teta mi to zakazuje. Rukou som si prehrabla svoje škaredé vlasy. Voľakedy mali krásnu hnedú farbu a žiarili...ale to bolo voľakedy. Teraz sú slabé, bezfarebné a rýchlo mi vypadávajú. Zadívala som sa na svoju tvár. Na tvári mi našťastie nebolo až tak vidno, že som chudá. Plné ružové pery, malý nos a modré oči. Áno som bruneta s modrými očami. Pred pár rokmi v nich boli iskričky radosti a  nádeje, doslova  na mne svietili. Nuž teraz sú plné strachu, nedôvery a hlavne smútku...
Predtým to bolo všetko v poriadku..mala som normálnu váhu a chlapci sa okolo mňa  točili, mala som kopec kamarátov, bola som obľúbená, mala som slovom dokonalý život ale teraz? Teraz nie je všetko v poriadku. Lepšie povedané, že všetko je zle. Som chudá, že to nie je zdravé, chlapci o mňa ani len nezakopnú, kamarátov nemám, pretože som pre všetkých tá divná, všetci ma nenávidia.
Je síce pravda, že potom čím som si prešla som sa zmenila. Každý by sa podľa mňa zmenil. Začala som si viacej všetkého vážiť a zmenila som si hodnoty.
Ale akoby po tom zo mňa vyhasol oheň, ktorý ma nútil žiť a dodával mi nádej. Dá sa povedať, že žijem z povinnosti.
DOSŤ!
Takto to už ďalej nemôže ísť. Uhladujem sa k smrti? Podrežem sa? Skočím z mosta? Otrávim sa liekmi?  Nie! Takú radosť im nespravím. Musím sa zmeniť!
Budem sa snažiť viacej jesť. Budem sa o seba viacej starať. Okay to by malo výjsť. Ale budem to skutočne spĺňať? Nevzdám sa? Nie, nevzdám!    Pozrela som sa na svoje zápästie, kde som mala vytetované Never Give Up
 Dokážem to len si musím veriť!

Ták :) Tu je nová časť :) Ďakujem za 200+ ♥ 

Čo si myslíte celkovo o tomto príbehu? Je to trošku depresívne :D Ale časom sa to zmení...A kto si myslíte, že je ten PRINC? :) 

Bola by som rada, keby ste mi napísali vaše reakcie :D že aké sú tam chyby a podobne a aby som vedela, čo mám zlepšiť :)

Never Give Up! - 2. časť

Zo skrinky som si vybrala veci a nahádzala do tašky. Rýchlym krokom som sa pobrala ku bráne, kde sa už tlačili ostatný žiaci. Dúfala som, že Lisy+Suzan na ten plán zabudli. Rozhliadla som sa okolo seba, ale aj tak to bolo na nič platné, aj keď meriam niečo cez 175 výhľad mi zakrývali basketbalisti ktorí bolo aj o dvadsať centimetrov vyšší.
Modliac sa, že ma nesledujú som sa pobrala domov. Stále som sa však obzerala, že či nejdú za mnou. Cesta domov mi trvá asi 30 minút pešo. Do uší som si strčila sluchátka a pustila som si The Beatles. Hmkajúc si melódiu som kráčala a nevnímala som okolitý svet. Iba som kráčala po naučenej ceste. Teraz existoval na tomto svete iba ja a hudba.
Z ničoho nič som pocítila, ako ma niekto udrel do chrbta. Dopadla som tvárou na tvrdý betón. Na kolene  a lakti som pocítila štípavú bolesť. Nohavice sa mi pri kolene roztrhali a na dole nohou sa mi valili kvapky krvi.  Sveter sa mi na lakti rozthrhol takisto.  Zdvihla som hlavu, a moje obavy sa naplnili. Boli to ony. Tie dve osoby, ktoré mi znepríjemňovali život od vtedy ako som nastúpila na školu. Prišla som tam ako nová. Nenávideli ma už od prvého momentu, ako som prekročila prah triedy. Nepoznali ma a hneď ma odsudzili. Všetkým dali prísny zákaz sa so mnou baviť. Tak som zostala sama...
"Ha! Ty si si myslela, že nám utečieš?" hovorila Lisy.
"Prečo by som mala pred vami utekať?" spýtala som sa nechápavo, aj keď som vedela prečo.
"Ešte sa pýtaj! Pretože si nám narobila viac škody než bolo treba a my sa ti pomstíme" povedala Suzan. Postavila som sa na rovné nohy a oprášila som si zadok.
"Tak to si ma najskôr budete musieť chytiť" zvrieskla som a rozbehla som sa od nich čo najďalej preč.
"Za ňou!" počula som. Aj keď som vedela, že týmto som si ešte viac zavarila, musela som sa nejako brániť. Začala som bežať so všetkých síl. Len tak som sa vyhýbala ľuďom, ktorý išli okolo. Obzrela som sa za seba a uvidela som dve rútiace sa postavy ako za mnou bežia v rukách niečo držia. Jedna z nich niečo z tej krabičky vybrala a hodila to do mňa. Pristálo mi na tvári vajíčko. Zotrela som si ho rukou a otočila som sa im chrbtom. Tak toto nie! Už stačilo nemôžu ma viac už šikanovať! Odbočila som z cesty a bežala cez park. Bolo mi jedno, že mi halúzky zo stromov vrážali do tváre, musela som utekať čo najrýchlejšie ako som vedela. Srdce mi bilo ako o život a strašne ma pichalo v boku. Ale teraz to nemôžem vzdať!
Vybehla som preč z parku a napojila som sa na cestu. Vtedy ma zasiahli asi 4 vajíčka. Začala som spomaľovať, lebo som už prestávala vládať. Potkla som sa na obrúbniku a spadla som do blata. Pocítila som ostrú bolesť v hlave. Chytila som sa za spánok, no v zápätí  som sykla od bolesti a stiahla som ruku na ktorej som mala krv.
"Ty? Si si myslela, že nám utešieš?" ozvala sa Lisy, ale stále bola unavená z behu. Vedľa nej oddychovala Suzan a povýšenecky na mňa hľadela.
"S nami sa nezahráva!" povedala Suzan a strelila mi facku. Automaticky som sa chytila líca. Nahlas sa rozosmiali.
"Si úbohá!" smiali sa. Sklonila som hlavu. Chcelo sa  mi plakať, ale neplakala som. Neurobím im tú radosť.
"Ja nie som úboha...úbohé ste vy dve!" povedala som potichu. Prestali sa smiať a pozerali na mňa.
"Čo si to povedala?" zvýšila hlas Lisy.
"Povedala som: Ja nie som úboha...úbohé ste vy dve!" hovorila som dosť hlasno.
"Ako sa opovažuješ!" zvrieskla Suzan a vrazila mi päsťou do tváre. Odhodilo mi to hlavu na druhú stranu ale nenechala som sa rozhodiť. V ústach som pocítila krv.
"Opovažujem sa." povedala som rozhodne, aj keď mi to dalo veľa síl. Nemala som to robiť. Pristúpili ku mne a začali ma biť jedna radosť. Ja som iba mlčky trpela a prímala každý jeden úder za druhým. Zo začiatku som sa síce bránila, ale zranenia, ktoré som mala mi to nedovolovali.
"Hej! Čo to robíte?! Nechajte ju! Okamžite vypadnite!" kričal nejaký mužský hlas. Prestali.
"Ešte sme neskončili!" šepla mi Lisy a napľula mi do tváre. Obidve sa rozutekali preč.
Zavrela som oči. Ďakovala som Bohu, že niekto prišiel a zachránil ma.
"Si v poriadku?" spýtal sa ma nežne nejaký hlas. Hlas, môjho hrdinu...

Never Give Up! - 1.časť

Rýchlo som za sebou zabuchla dvere a sadla som si na sklopenú dosku na záchode. Tvár som si schovala do dlaní a prudko som dýchala. Snažila som sa zadržiavať slzy, ale jedna mi aj tak vykĺzla. Zotrela som si ju. Nechcela som plakať. Na svete sú ľudia, ktorí majú ťažší osud ako ja a nesťažujú sa...

Rozmýšľala som, čo stále proti mne tie baby v škole majú. Čo som im spravila? V čom som iná ako oni? V tom, že nenosím značkové oblečenie, nemám na ksichte tonu farby? Prečo sa ku mne správajú tak ako sa správajú? Prečo ma šikanujú? A prečo to ja mlčky trpím? Ha, odpoveď na túto otázku je jasná. Bola by som bonzáčka a aj tak, nemyslím si, že by sa niečo zmenilo. Dali by im poznámku? Pokarhanie? No tak to určite! Pochybujem, že by mi aj uverili. Pre všetkých som klamárka, škaredá, vychrtlina a podobne. Ale aj keby mi uverili a dali by im všetkým pokarhanie, či dvojku zo správania, dobehli by si do školy ich snobskí rodičia a učitelia by sa ihneď stiahli. Čo vám poviem...Život je nespravodlivý!
Z môjho veľkého uvažovania ma vytrhol smiech. Super aspoň budem mať spoločnosť. Dúfam, že je počuť ten sarkazmus.
"Videla si, ako sa na mňa pozeral?" zasnívala sa jedna z báb a podľa toho šriekajúceho hlasu som zistila, že je to Suzan.
"Myslíš, vtedy, keď si ho trafila loptou do hlavy?" smiala sa umelo  Lisy.
Tak predstavujem vám, najväčšie pipky na škole. Každý chalan sa za nimi otočí a oni si pochodujú s hlavou vztýčenou dohora.
"Ja? To bola tá hnusáčka! Ja nie som taká grambľavá ako ona!" rozčuľovala sa Suzan.
"Myslím, že si urazila všetkých hnusákov! Nie, jasné, že si nemyslím, že si grambľa" utešovala ju. Aj keď to nemyslela úprimne, závidela som aj tak. Nie tie ich úžasné tváričky ako vystrihnuté z časopisu, ani ich dokonalú postavu, ale to, že majú kamarátky. Mať tak niekoho, kto vás podrží. Ja nemám nikoho. Mala som veľa ale...to je už dávno. Síce, radšej nemať žiadnu ako falošnú...
"Videla si čo mala dneska na sebe?" chichotala sa Lisy. Ja som sa automaticky pozrela na svoje oblečenie. Šedý sveter a čierne nohavice. Všetko zo sekáču. Maja milovaná teta mi kupuje veci iba tam. A všetko je mi malé alebo príšerne veľké čo mi kupuje. Ja viem, že to robí   náročky. Čím horšie, tým lepšie pre ňu, lebo ma môže ponižovať. Jedine tieto nohavice sú mi dobré. Z toho svetra mi trčia ruky ako nejaké palice.
"Ježiši, veď aj moja babka sa lepšie oblieka" smiala sa na celé kolo Suzan.
"Počúvaj dlho sme jej nič nevyviedli!"hundrala Lisy. A ja som začala im venovať svoju plnú pozornosť. Aj keď mi bolo od začiatku jasné, že  hlavnou témou som JA.
"To treba napraviť" úplne som si dokázala predstaviť ten škodoradostný úškrn na tvári ich dvoch.
"Keď dožere obed, a pôjde domov tak ju zbijeme a hm..ešte do nej budeme hádzať napríklad vajíčka . Ale iba mi dve! Nikto sa to nesmie dozvedieť, aj keď by nám nič nespravili" rehotali sa. Toto nie je dobré. Prebleslo mi mysľou. Ale aspoň viem, že si mám dávať bacha. Síce neviem, ako sa ich zbavím. Nepôjdem na obed, nemôžem predsa nič riskovať. Takže po škole hneď domov.
"Platí bejby! Poď ideme do triedy, máme anglinu. A vieš, ako nás dve nemá rada tá učiteľka. Pche, ona je individuálna. Ostatný nás milujú" namyslene hovorila Lisy. No tak to určite, princeznička! Pomyslela som si. Všetci ich nenávidia a na každom kroku vás ohovárajú tak ako mňa. Ale to ich sparené mozgy to nepochopia.
"Tá blbá učiteľka, miluje tú fľandru a..." viac som nepočula, lebo už odišli. Opatrne som otvorila dvere. A potom ďalšie a ocitla som sa na chodbe. V momente ako som prekročila prah sa ozval zvonček oznamujúc hodinu. Rýchlo som sa rozbehla smerom do triedy.
Prudko som otvorila dvere a naskytol sa mi pohľad na triedu. Z poza katedri na mňa hľadela dobrosrdečná tvár angličtinárky.
"Emma, meškáš" oznámila a kývla mi aby som si išla sadnúť.
"Prepáčte" hlesla som a pobrala som sa na miesto. Cestou k mojej stoličke som videla tváre spolužiakov ako na mňa s opovrhnutím hľadia. Nevšímajú si ich som sa posadila na stoličku a v tom momente ako som sa jej dotkla sa ozvalo "prdnutie" celá trieda sa začala neskutočne smiať a neutíšil ich ani naštvaný pohľad učiteľky. Ja som spod svojho zadku vytiahla prdiaci vankúš a hodila som ho do Jacka, lebo som vedela, že ten je jeho. On sa mu však šikovne uhol a vankúš trafil do tváre Suzan. Trieda stíchla a sledovala každý jeden pohyb, každý jeden detail čo sa udeje. Postavila sa, celá červená od hnevu.
"Toto si ešte vybavíme" zasyčala a nenávistne sa mi pozrela do očí a všetci hltali každý jeden moment. Ja som jej ten pohľad vrátila.
"No tak decká! Prestaňte!" skríkla učiteľka. A začalo sa vyučovanie...

Tak, prvá časť je na svete :) Páči sa? Dúfam,že áno :D