Everybody Needs Some Love...: Never Give Up!

"Si v poriadku?" spýtal sa ma nežne nejaký hlas. Hlas, môjho záchrancu...
"Vyzerám tak?" povedala som ešte stále so zatvorenými očami. Potichu sa uchechtol.
"Poď vstávaj!" ozval sa dobrosrdečne. Otvorila som oči, zažmúrila som do slnka a pozrela som sa na môjho hrdinu, princa, či supermana, slovom na toho ktorý ma zachránil. Pred očami sa mi črtala vysoká, celkom vyšportovaná postava. Pozrela som sa na jeho svalnatú ruku, ktorú mi podával aby som sa postavila. Opatrne som vložila svoju malú dlaň do jeho veľkej, akoby som sa bála, že mi aj on niečo spraví. Pomaly ma vytiahol hore a ja som stále pevne na zemi opierajúc sa o jeho mohutnú hruď. Bol odo mňa o niekoľko centimetrov vyšší. Ešte viac som prižmúrila oči do slnka a pozrela som mu do tváre. Na očiach mal čierne slnečné okuliare a na hlave šedú čiapku. Širší nos, plné ružové pery. Pekné črty.Vyzeral dokonale.
Takto sme tam stáli potichu a ani jeden nič nepovedal. Hľadeli sme na seba. Ja som si obzerala jeho dokonalú tvár a on zase moju-nedokonalú. Jemne som sa začervenala. Nebola som na to zvyknutá.
"Ď-ďakujem" vysúkala som na koniec zo seba, lebo mi to bolo divné tak len tak stáť a prezerať si ho.. On sa na mňa iba krásne usmial, čím odhalil rad bielych zubov.
"Počkaj..." povedal a začal sa hrabať vo vrecku. Nechápala som čo chce. Nakoniec v ruke držal čistú vreckovku. Podišiel ku mne ešte bližšie, že sme boli na sebe nalepení. Jednou rukou ma chytil za líce a v druhej držal vreckovku. Pomaly mi ňou začal utierať tvár a neustále vraštil obočie.. Ak by som povedala, že mi to nie je príjemné tak by som bola klamala. Bolo mi to príjemné...viac než dosť.
Keď to dokončil, neodolateľne sa usmial. Ja som mu úsmev hanblivo opätovala.
Túto chviľu však narušil jeho mobil. Pozrel sa na displej za zachmúril sa. Zrušil volajúceho a otočil sa na mňa.
"Prepáč, ale ja už musím ísť..." ospravedlňujúco sa na mňa pozeral. Ja som sa iba jemne usmiala.
"To nevadí, a ešte raz ďakujem" povedala som potichu, že to počul iba on. Zlato sa na mňa usmial a rýchlo chôdzou sa vzďaľoval.
S úsmevom na perách som sa otočila a krívajúc som sa pobrala domov.
"Hej! A ako sa voláš?" počula som za sebou krik. Otočila som sa a uvidela som Pána Dokonalého.
"Emma" od kričala som mu naspäť. Ešte mi zakýval a odišiel...navždy.

Ale ktovie, možno sa stretneme.
Veď svet je malý.
Ale možno ani nie.
Nevadí, navždy bude v mojej pamäti ako princ, ktorý ma zachránil z pazúrov krvilačných beštií ♥

Celou cestou domov som sa usmievala ako nafetovaná. Proste vždy, keď som si spomenula na ten moment, kútiky úst sa mi automaticky roztiahli do veľkého úsmevu...
Doma našťastie nikto nebol. Bola som rada, lebo sa mi fakt nechcelo vysvetľovať čo sa mi stalo a prečo som prišla neskoro.
Vyzliekla som sa do spodného prádla, zobrala som si osušku. Vošla som do veľkej kúpeľne a postavila som sa na váhu. Na váhe svietilo 42kg. Je to strašne málo na 16 rokov, ja viem.
Pozrela som do zrkadla, čo bolo oproti. Je mi vidno všetky kosti. Nie nejako prehnane, ale je to neprirodzené. Dokonca som si mohla spočítať aj všetky rebrá. Nie som anorektička, len jem strašne maličké porcie, lebo viac nedostanem a niekedy sa ani nenajem, lebo teta mi to zakazuje. Rukou som si prehrabla svoje škaredé vlasy. Voľakedy mali krásnu hnedú farbu a žiarili...ale to bolo voľakedy. Teraz sú slabé, bezfarebné a rýchlo mi vypadávajú. Zadívala som sa na svoju tvár. Na tvári mi našťastie nebolo až tak vidno, že som chudá. Plné ružové pery, malý nos a modré oči. Áno som bruneta s modrými očami. Pred pár rokmi v nich boli iskričky radosti a nádeje, doslova na mne svietili. Nuž teraz sú plné strachu, nedôvery a hlavne smútku...
Predtým to bolo všetko v poriadku..mala som normálnu váhu a chlapci sa okolo mňa točili, mala som kopec kamarátov, bola som obľúbená, mala som slovom dokonalý život ale teraz? Teraz nie je všetko v poriadku. Lepšie povedané, že všetko je zle. Som chudá, že to nie je zdravé, chlapci o mňa ani len nezakopnú, kamarátov nemám, pretože som pre všetkých tá divná, všetci ma nenávidia.
Je síce pravda, že potom čím som si prešla som sa zmenila. Každý by sa podľa mňa zmenil. Začala som si viacej všetkého vážiť a zmenila som si hodnoty.
Ale akoby po tom zo mňa vyhasol oheň, ktorý ma nútil žiť a dodával mi nádej. Dá sa povedať, že žijem z povinnosti.
DOSŤ!
Takto to už ďalej nemôže ísť. Uhladujem sa k smrti? Podrežem sa? Skočím z mosta? Otrávim sa liekmi? Nie! Takú radosť im nespravím. Musím sa zmeniť!
Budem sa snažiť viacej jesť. Budem sa o seba viacej starať. Okay to by malo výjsť. Ale budem to skutočne spĺňať? Nevzdám sa? Nie, nevzdám! Pozrela som sa na svoje zápästie, kde som mala vytetované Never Give Up
Dokážem to len si musím veriť!