Rýchlo som za sebou zabuchla dvere a sadla som si na sklopenú dosku na záchode. Tvár som si schovala do dlaní a prudko som dýchala. Snažila som sa zadržiavať slzy, ale jedna mi aj tak vykĺzla. Zotrela som si ju. Nechcela som plakať. Na svete sú ľudia, ktorí majú ťažší osud ako ja a nesťažujú sa...
Rozmýšľala som, čo stále proti mne tie baby v škole majú. Čo som im spravila? V čom som iná ako oni? V tom, že nenosím značkové oblečenie, nemám na ksichte tonu farby? Prečo sa ku mne správajú tak ako sa správajú? Prečo ma šikanujú? A prečo to ja mlčky trpím? Ha, odpoveď na túto otázku je jasná. Bola by som bonzáčka a aj tak, nemyslím si, že by sa niečo zmenilo. Dali by im poznámku? Pokarhanie? No tak to určite! Pochybujem, že by mi aj uverili. Pre všetkých som klamárka, škaredá, vychrtlina a podobne. Ale aj keby mi uverili a dali by im všetkým pokarhanie, či dvojku zo správania, dobehli by si do školy ich snobskí rodičia a učitelia by sa ihneď stiahli. Čo vám poviem...Život je nespravodlivý!Z môjho veľkého uvažovania ma vytrhol smiech. Super aspoň budem mať spoločnosť. Dúfam, že je počuť ten sarkazmus.
"Videla si, ako sa na mňa pozeral?" zasnívala sa jedna z báb a podľa toho šriekajúceho hlasu som zistila, že je to Suzan.
"Myslíš, vtedy, keď si ho trafila loptou do hlavy?" smiala sa umelo Lisy.
Tak predstavujem vám, najväčšie pipky na škole. Každý chalan sa za nimi otočí a oni si pochodujú s hlavou vztýčenou dohora.
"Ja? To bola tá hnusáčka! Ja nie som taká grambľavá ako ona!" rozčuľovala sa Suzan.
"Myslím, že si urazila všetkých hnusákov! Nie, jasné, že si nemyslím, že si grambľa" utešovala ju. Aj keď to nemyslela úprimne, závidela som aj tak. Nie tie ich úžasné tváričky ako vystrihnuté z časopisu, ani ich dokonalú postavu, ale to, že majú kamarátky. Mať tak niekoho, kto vás podrží. Ja nemám nikoho. Mala som veľa ale...to je už dávno. Síce, radšej nemať žiadnu ako falošnú...
"Videla si čo mala dneska na sebe?" chichotala sa Lisy. Ja som sa automaticky pozrela na svoje oblečenie. Šedý sveter a čierne nohavice. Všetko zo sekáču. Maja milovaná teta mi kupuje veci iba tam. A všetko je mi malé alebo príšerne veľké čo mi kupuje. Ja viem, že to robí náročky. Čím horšie, tým lepšie pre ňu, lebo ma môže ponižovať. Jedine tieto nohavice sú mi dobré. Z toho svetra mi trčia ruky ako nejaké palice.
"Ježiši, veď aj moja babka sa lepšie oblieka" smiala sa na celé kolo Suzan.
"Počúvaj dlho sme jej nič nevyviedli!"hundrala Lisy. A ja som začala im venovať svoju plnú pozornosť. Aj keď mi bolo od začiatku jasné, že hlavnou témou som JA.
"To treba napraviť" úplne som si dokázala predstaviť ten škodoradostný úškrn na tvári ich dvoch.
"Keď dožere obed, a pôjde domov tak ju zbijeme a hm..ešte do nej budeme hádzať napríklad vajíčka . Ale iba mi dve! Nikto sa to nesmie dozvedieť, aj keď by nám nič nespravili" rehotali sa. Toto nie je dobré. Prebleslo mi mysľou. Ale aspoň viem, že si mám dávať bacha. Síce neviem, ako sa ich zbavím. Nepôjdem na obed, nemôžem predsa nič riskovať. Takže po škole hneď domov.
"Platí bejby! Poď ideme do triedy, máme anglinu. A vieš, ako nás dve nemá rada tá učiteľka. Pche, ona je individuálna. Ostatný nás milujú" namyslene hovorila Lisy. No tak to určite, princeznička! Pomyslela som si. Všetci ich nenávidia a na každom kroku vás ohovárajú tak ako mňa. Ale to ich sparené mozgy to nepochopia.
"Tá blbá učiteľka, miluje tú fľandru a..." viac som nepočula, lebo už odišli. Opatrne som otvorila dvere. A potom ďalšie a ocitla som sa na chodbe. V momente ako som prekročila prah sa ozval zvonček oznamujúc hodinu. Rýchlo som sa rozbehla smerom do triedy.
Prudko som otvorila dvere a naskytol sa mi pohľad na triedu. Z poza katedri na mňa hľadela dobrosrdečná tvár angličtinárky.
"Emma, meškáš" oznámila a kývla mi aby som si išla sadnúť.
"Prepáčte" hlesla som a pobrala som sa na miesto. Cestou k mojej stoličke som videla tváre spolužiakov ako na mňa s opovrhnutím hľadia. Nevšímajú si ich som sa posadila na stoličku a v tom momente ako som sa jej dotkla sa ozvalo "prdnutie" celá trieda sa začala neskutočne smiať a neutíšil ich ani naštvaný pohľad učiteľky. Ja som spod svojho zadku vytiahla prdiaci vankúš a hodila som ho do Jacka, lebo som vedela, že ten je jeho. On sa mu však šikovne uhol a vankúš trafil do tváre Suzan. Trieda stíchla a sledovala každý jeden pohyb, každý jeden detail čo sa udeje. Postavila sa, celá červená od hnevu.
"Toto si ešte vybavíme" zasyčala a nenávistne sa mi pozrela do očí a všetci hltali každý jeden moment. Ja som jej ten pohľad vrátila.
"No tak decká! Prestaňte!" skríkla učiteľka. A začalo sa vyučovanie...
Tak, prvá časť je na svete :) Páči sa? Dúfam,že áno :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára