Never Give Up! - 10. časť

"Tým hajzli nás tu zamkli" kričal Niall a popritom lomcoval dvermi.
Bola som s ním sama zamknutá v miestnosti o ktorej som ani nevedela,že tu je. Totižto v miestnosti, kde sme boli predtým nás vyhnali, lebo sme robili veľký hluk. A chalanom prišlo náramne vtipne, že ma tu s ním zavreli. Myslím  si však, že sa nás-hlavne Nialla- chceli zbaviť...
Nepokojne som sa zavrtela na rozpadnutom gauči. Niall nahnevane rozhodil rukami, lebo sa mu tie dvere nepodarilo otvoriť a sadol si na opačnú stranu odo mňa a obrátil sa mi chrbtom.

"A ešte raz ďakujem za to, že si mi pomohol" usmiala som sa na neho.
Chcela som mu prejaviť vďaku za to, že má zachránil. A nechcelo sa mi tu dve hodiny ticho sedieť a pozerať do stropu a tak som sa teda snažila nadviazať konverzáciu.
"To nestojí za reč" zamrmlal stále mi otočený chrbtom.
"A prečo si to vlastne spravil? Mohol si má tam nechať a odísť, ale ty si namiesto toho tam prišiel. Prečo?" Musela som sa ho to spýtať. Proste má to zaujímalo ako nikdy.
Pomaličky sa mi otočil tvárou  a ja som sa zadívala do jeho azúrových očí.
"Pýtaš sa prečo?" povedal pomaly, akoby vyberal slová ktoré má povedať a potichu, že som to ledva počula. "Čo som ťa tam mal nechať? Ty by si neprišla, keby,že môžeš pomôcť? Pozri mohol som ťa tam nechať a ty-, ty by si už bola pravdepodobne mr- ..." snažil sa to dopovedať ale bolo na ňom vidno, že je to pre neho ťažké.
"Mŕtva?" spýtala som sa ho potichu. Prudko sa nadýchol a pomaly prikývol na znak súhlasu. "Čo ty vieš, či by mi tak nebolo lepšie?" spýtala som sa pošepky.
 Prestrašene na mňa pozrel a v očiach sa mu zaleskli slzy.
"Ver mi, nebolo. Tu máš rodinu a nechci aby oni zažili tu bolesť..." sklopil zrak a potiahol nosom.
 Cynicky som sa zasmiala.
"Ja nemám rodinu" odvetila som "Aký zmysel má potom tento život, keď tá nikto nemá rád? Naozaj si myslíš, že tu mi je lepšie?" Chvíľu sa zadíval do diaľky a nad niečím uprene premýšľal. Jeho spodná pera sa mierne zatriasla a tvár otočil ku mne.
"Ak by som si ja mal vybrať, kto zomrie, dobrovoľne by som sa prihlásil. Ale nie! Ona nemala na výber!" posledne slová zakričal do ticha. Bolo vidno, ako sa premáha  aby sa nerozplakal, ale nakoniec podľahol. Už som iba videla ako mu dole tvárou stekajú slzy, pekne jedna po druhej...

Zahľadela som sa na ošarpanú stenu predo mnou a ponorila som sa do ríše otázok.
Kto zomrel? Kto nemal na výber? Niekto z jeho rodiny? Blízkych? Musel mať toho človeka veľmi rád, keby bol za neho schopný položiť aj vlastný život...
Pozrela som sa smerom k nemu. Sedel s hlavou v dlaniach a jeho telo sa otriasalo vzlykmi. Pichlo ma pri srdci. Nemám rada, keď niekto plače, lebo potom začnem plakať aj ja. Zakusla som si do pery. Čo teraz?
Postavila som sa a sadla som si k nemu. Ruku som mu položila na chrbát. Pod mojím dotykom sa strhol. Pomaličky som ho hladkala po jeho svalnatom chrbte a snažila som sa, aby sa upokojil.
Na chvíľu prestal plakať a pozrel na mňa uslzenými očami v ktorých som sa stratila. Ten pohľad! Vždy keď na mňa pozrel nevedela som kde som a kto som. Boli tak hlboké a zmysluplne. Mali farbu ako najhlbší oceán. Dalo sa z nich vyčítať všetko. Momentálne sa z nich dalo vyčítať-bolesť, smútok, zúfalstvo. Zraňovalo ma to. Čo sa stalo, že toto dokonalé stvorenie plače? Čo spôsobilo, že v jeho nádherných očiach sú slzy?

Naklonil sa ku mne a tuho má objal. Privinula som si ho k sebe a cítila som, ako jeho slzy mi začali zmáčať šaty. Rukou som ho hladkala po jeho jemných blonďatých vlasoch.
Vedela som,že potrebuje cítiť podporu, že tu nie je sám.  Vedela som,že nechce aby som ho ľutovala. V tejto chvíli potreboval iba silné objatie a vyplakať sa. Vedela som to preto, lebo som si to sama prežila.
Viem aká je to bolesť. Všetci vás ľutujú ale chcú vám nejako pomôcť ale vy ich pomoc nechcete. Myslíte si, že oni vám nerozumejú. Všetkých tých, ktorý vám chcú pomôcť odháňate preč. Chcete zomrieť a strácate zmysel života. Už proste nechcete žiť. Máte pocit, že vaše srdce je iba čierna diera kde nie je svetlo.
Presne takto nejako sa cítil Niall. nemusela som sa ho to pýtať, ja som to na ňom videla.

Po niekoľkých minútach vzlykania a môjho tíšivého  hladkania sa odtiahol. Rukávom ruky si utrel slzy a smrkol. Jemne som ho pohladkala po ramene a smutne som sa na neho usmiala.


"Chceš sa o tom porozprávať? Lebo ak nie, ja to pochopím..." spýtala som sa ho milo.
"Nie, ja- ja chcem o tom rozprávať" odpovedal rozhodne. Z hlboka sa nadýchol a spustil...






Dúfam, že som vás nerozplakala :D lebo ja keď som to písala tak som mala slzy v očiach a to ja takmer nikdy neplačem! 
Ak sa páčila, tak poprosím komentár a ak sa nepáčila tak taktiež poprosím komentár xD 
Napíšte celkový dojem, čo si o tom myslíte ;)

Never Give Up! - 9.časť

     Nebezpečne sa ku mne blížil s úškľabkom na tvári. Načiahol ku mne ruky a chytil ma za pás. Rezko si ma prehodil cez plece a začal so mnou utekať. Mohla som kričať aby ma dal dole a búchať ho päsťami  do  chrbta, ale s ním to ani nepohlo.  Ďalej si utekal so mnou na pleci ako s vrecom zemiakov a smial sa na plné hrdlo ako blázon.

"No ták! Erick chcem ísť dolu!" hovorila som a búchala som ho do chrbta.
"A ja chcem hodinky s vodotriskom." prehodil ironicky "Vidíš? Každý niečo chce a nie vždy to dostane" dopovedal a začal sa smiať na tom, aký je náramne vtipný. Pretočila som očami nad tým aký je trápny, aj keď to nemal ako vidieť.
"A kam ma to vlastne nesieš?" prekrížila som si ruky na prsiach stále visiac dolu hlavou. Už ma to nebavilo. Jediné čo som tušila bolo to, že to prekvapenie bude niečo s tým chalanom. Tým Niallom.
"Za tvojím prekvapením" odpovedal mi.
"17 som mala pred týždňom" odvetila som mu.
"Všetko najlepšie" vykríkol natešene.
"Fúj! Ty si si prdol?!" vyhŕklo so mňa po chvíli, keď som zacítila zápach.
"Ehm...nie" povedal vyhýbavo "Ale neboj, už sme tu" otvoril dvere do nejakej miestnosti a hodil ma na modrý gauč v rohu.
V miestnosti, kde sme sa práve nachádzali hrala rytmická hudba a bolo tam mólo po ktorom sa prechádzali modelky. Uvidela som skupinku piatich chalanov ako so záujmom hľadia na prsaté modelky. Rýchlo som sa postavila a hľadala Ericka. Stál chrbtom ku mne a tak sa mi v hlave zjavil plán ako mu vrátiť to, že ma uniesol. Vyskočila som mu na chrbát a chytila som sa ho ako kliešť. Začal tam jačať, -ale našťastie cez tú hudbu to nebolo až nejak veľmi počuť- a mykal sebou aby ma zhodil dole ale ja som sa držala úspešne. Naklonil sa dopredu aby ma nejako zhodil ale akurát tým docielil to, že sme obidvaja spadli na zem. Začali sme sa naraz smiať. Váľali sme sa po zemi a smiali. Keď nás to prestalo baviť, tak sme sa išli usadiť na spomínaný gauč.
"Tak sme tu...a čo tu?" zasmiala som sa.
"No ja neviem" poškrabal sa na zátylku "Trošku som to nedomyslel"
"Ty nikdy nič nedomyslíš" uškrnula som sa.
"Čo si to povedala?" zhodil ma aby som si ľahla a obkročmo si na mňa sadol. "Odvolaj to" vrčal.
"Čo mám odvolať?" zatvárila som sa ako neviniatko.
"To, že nikdy nič nedomyslím"
"Sám si to povedal" zazubila som sa, ale vedela som, že teraz sa už z toho len tak nevyvlečiem.
"Koledovala si si o to" povedal zákernícky a začal ma štekliť na všetkých možných miestach. Metala som sa tam ako ryba na suchu.
"Dosť dosť" jačala som a smiala sa.
"Až keď to odvoláš!"
"Nie, neodvolám" vykríkla som. On iba pokrčil plecami a ďalej ma šteklil. Jačala som ako najatá.
"Ahojte" ozval sa nejaký hlas. Erick ma prestal štekliť a ja som prestala kričať a obidvaja sme sa pozreli na dotyčného. Stál tam na prvý pohľad zlatý chlapec s kučeravými vlasmi a zelenými očami. Erick zo mňa razom zliezol a ja som si narovnala šaty a popravila vestu a sadla som si. Nahodila som úsmev číslo 11 a usmiala som sa na toho chalana.
"Čau" pozdravila som ho. Očkom som sa pozrela na Ericka a ten tam iba sedel a kukal na neho ako na zjavenie. Drgla som do neho rukou, aby sa spamätal.
"Ahoj, Harry"po mojom buchnutí sa akoby prebral a  vyskočil z kresla a objal toho Harryho. Postavila som sa a Harry prišiel ku mne po zvítaní s tým pakom.
"Som Harry, Harry Styles a ty si, kráska?" spýtal sa a chytil moju ruku do svojej a jemne ju pobozkal. Gentleman! Prebleslo mi mysľou, ale neviem prečo prišlo mi to strašne vtipné. Preboha žijeme v 21. storočí!
"Emma Rose Hudson, teší ma pane" povedala som a snažila som sa nesmiať. Urobila som jemný úklon a potom sa zadívala zase do tých smaragdových očí. Tváril sa dosť nechápavo a Erick sa tam zatiaľ dusil smiechom. Trhalo mi kútikmi úst, ale nejako som to vydržala.
Vzápätí tam doklusal nejaký chalan s krátkymi vlasmi potľapkal nechápajúce ho Harryho po pleci. Objal sa s Erickom a podišiel zase ku mne.
"Liam, teší ma" usmial sa na mňa a podal mi ruku.
"Emma" taktiež som sa usmiala a potriasla som mu ňou. Potom odstúpil a nechal priestor  chalanovi s tmavšou pleťou, ktorý mal vlasy vyčesané dohora a krásne čokoládové oči.
"Ja som Zayn" neodolateľne sa usmial.
"Emma" usmiala som sa na neho a on ma objal. Bola som milo prekvapená týmto gestom. Voňal po nejakej dobrej kolínskej a trochu tam bolo cítiť aj cigarety. Keď ma pustil docupital ku mne ďaľší s obrovským úsmevom na xichte.
"Som Louis, alebo aj Superman ako chceš" povedal a žmurkol na mňa.
"Okay ty Superman som Emma, alebo aj Superwoman ako chceš" uškrnula som sa na neho. Na jeho tvári sa rozhostil blažený úsmev.
"Toto je moje dievča" a pohladkal ma po hlave. Ostatný sa začali smiať.
Ale stále mi nešlo do hlavy, kde je Niall, ten ktorý ma zachránil. Ten, ktorému som vďačná ale zároveň ho nenávidím. Nechcela som sa však pýtať, ani neviem prečo. Chlapci mi prišli byť super a nechápem prečo som ich predtým odsudzovala. Myslela som si, že sú namyslené hviezdy ale zjavne som sa mýlila.
Podišla som ku ich skupinke kde sa o niečom bavili a snažila som sa zapojiť do rozhovoru. Teda aj by som sa zapojila keby som vedela o čom sa točí.
"Inak kde je Niall?" spýtal sa len tak mimo reči Erick a ja som zbystrila svoju pozornosť.
"Uhm no ... on je tam" odvetil vyhýbavo Harry a ukázal jedným smerom. Otočila som hlavu a zostala som sedieť ako prikovaná s otvorenými ústami. Bol tam s nejakou blonďatou modelkou a bozkávali sa. Rukou jej skĺzol na zadok a začal jej ho stláčať. Jej ruky tak isto putovali na jeho zadok.
Otočila som sa späť k chalanom, lebo som fakt nemala za potrebu sledovať živé porno. Všetci boli červený v tvári a mali zahanbene pozerali dole. Keď si všimli, že sa na nich s Erickom pozeráme zdvihli hlavy.
"O-on má teraz ťažké obdobie..." odvetil Liam. "Nevieme prečo, ale takto sa správa od včera. Niečo sa stalo a on nám to nechce povedať a tak sa ospravedlňujeme za neho." dokončil.
"Jasné, každý má niekedy takéto obdobie. Nemusíte sa za neho ospravedlňovať." povzbudivo som sa na nich usmiala.
Debata sa po čase znova rozprúdila a už sme nespomínali incident ktorý sme videli. Ako sme sa tak rozprávali počuli sme za sebou kroky. (poz. autora: Hudba čo tam hrala sa už vypla :D) Otočili sme sa a uvideli sme Niall ako ku nám kráča s cucflekom na krku a rúžom odtlačený na košeli.
"Ahojte" pozdravil nás a sadol si ku nám na gauč. Preskenoval nás všetkých pohľadom a nakoniec sa pozastavil na mne. Postavil sa a predral si cestu ku mne.
"Som Niall, ale veď mi sa už poznáme" povedal a nahodil ten svoj baliaci úsmev.
"Emma, a ďakujem, že si mi vtedy pomohol" odvetila som mu odmerane. On ignoroval môj odmeraný tón hlasu a sadol si ku mne.
"Prepáč, že som sem prišiel až teraz ale proste momentálne mám zlé obdobie a potreboval som sa odreagovať" povedal mi ale dosť nahlas aby to počuli aj ostatný.
"Jasné, aj ja keď mám ťažké obdobie tak znásilňujem modelky" riekla som ironicky. Všetci, teda až na Nialla sa uchechtli.
"No vidíš? Koľko máme toho spoločného..." drzo mi zašepkal do ucha.
Och, God! Toto bude ešte dlhý deň!

Oficiálne vám predstavujem Emmu :)

Toto mala v tejto časti oblečené Em :D

Erick 

9.časť je hotová :D je dosť dlhá :D a neviem som s ňou dosť spokojná :D
Po:
1.) Happy B-Day Eleanor! ♥ 

2.) Strašne pekne ďakujem za 1100+ zobrazení :3
3.) Odchádzam na dovolenku takže nová časť bude až v auguste....
4.) Mohli ste si  všimnúť, že som vytvorila titulnú fotku k príbehu :))

Poprosím každého kto prečíta, nech vyjadrí svoj názor v komentári :)

Never Give Up! - 8.časť

"Uhm, takže on ťa v podstate zachránil čo?" spýtal sa Erick, lebo som sa ma pýtal na toho chalana z tej skupiny.
"Jop" odpovedala som mu a usmiala som sa na neho.
"Že je úžasný! To bolo od neho neuveriteľne rozkošné, že ti pomohol. Awrr..." rozplýval sa tam.
 Niekedy si myslím, že je baba, ktorá je práve v puberte. Podľa toho, čo mi povedal, tak miluje tú skupinu v ktorej je Niall. Tú One dačo. Sám sa označuje ako 'Boy Directioner' či tak nejako. Dámy a páni, tento tu človek má 25 rokov!
"Uhm super" zamrmlala som "Ale kvôli tvojmu miláčikovi som musela trpieť jeden týždeň! A tie články! Och, Bože toľko klamstva v 20 vetách! Má jediné šťastie, že sa to už skončilo! Lebo ak by som ho stretla tak by som mu vykrútila krk! Grr! Neznášam ho"  vrčala som. Erick sa pobavene zasmial a sadol si ku mne na stôl.
"To skončilo preto, lebo v jednom rozhovore sa ho na to pýtali a on povedal, že spolu nič nemáte a že to bolo vytrhnuté z kontextu" milo sa na mňa usmial a objal ma okolo pásu. Položila som si hlavu na jeho rameno.
"Ale aj tak...A vieš čo mi dal ako ospravedlnenie?! Kvety a čokoládu! A ešte k tomu VIP vstupenku na ich blbý koncert! Chápeš to? On si myslel, že si to týmto vyžehlí!" rozčuľovala som sa
"TY máš vstupenku na ich koncert?!" začal jačať Erick. Zoskočil zo stola a začal tam tancovať nejaký oslavný tanček.
"Preboha, len sa z toho nezblázni!  Nejdem tam. Veď načo? Pozerať sa ako tých päť namyslených hviezdičiek poskakuje na javisku?" schladila som ho.
"Hudson! Toto odvolaj! A na ten koncert pôjdeš!" mieril na mňa prstom. Zdvihla som ruky v obrannom geste.
"Nepôjdem tam!" zvolala som.
"Ale pôjdeš!"
"Choď tam ty!" povedala som mu. Áno! To je nápad! "Dám ti lístok. Ja tam aj tak nechcem ísť a ani pravdepodobne nemôžem. A ty ich máš rád." usmiala som sa na neho.
"To akože vážne?" spýtal sa užasnuto.
"To fakt" usmial som sa na neho.
"Ďakujem, ďakujem!" začal pišťať, skákať a tuho ma objal. Hovorím, ako malé decko. "Splnila si môj sen!" zašepkal mi do ucha, keď ma objímal...
"Nemáš začo" potľapkala som ho po líci, keď sa odtiahol. "Zajtra ti do práce prinesiem ten lístok. A nezabudni, ten koncert je už zajtra!"


***
"Tak ako bolo na koncerte?" spýtala som sa Erick hneď ako vošiel do miestnosti. Rozžiarili sa mu oči.
"Úplne dokonalo! Sú ešte krajší ako naživo! Zaynové oči sú strašne pekné! Liamov úsmev že wau! A to Niallerovo objatie! Louis je taký cvok ako som si myslel! A dokonca som sa chytil aj Harryho 4 bradaviek!" hovoril s nadšeným a ja som sa úprimne usmievala. Bola som rada, že som mu splnila sen. Bol to taký príjemný pocit urobiť niekoho nejakou maličkosťou šťastným...
"A mám ťa od nich pozdravovať. A škoda, že si neprišla, ale čoskoro sa uvidíte" dopovedal svoj monológ. V tom momente ako to povedal som práve pila vodu a tú som vyprskla do vzduchu.
"WHAT?!"











"Uhm, no mám pre teba jedno malé prekvapenie..." zákerne sa usmial.






Muhaha :D Tak nová časť je podľa mňa dosť skoro :D Je taká skôr oddychová :D A čo si myslíte, čo je to 'prekvapenie'? :D 
Dúfam, že sa páči ;) Užívate si prázdniny? Alebo trčíte doma za počítačom? :D

Never Give Up! - 7.časť

"Ehm teta?" spýtala som sa raz jeden večer.  Teta sedela v obývačke a pozerala telku v ktorej dávali nejakú romantickú telenovelu, ktorá mala milión časti.  Ja som medzičasom umývala riad.
"No? A ak sa chceš so mnou rozprávať prídi sem!" zakričala.
Povzdychla som si, odložila som veci na miesto a zamierila som do obývačky.  Práve v telke bola reklama na Ariel.
"No je vieš,  uhm, ja ..." koktala som. Nevedela som ako jej to mám povedať.
"Tá štetka nevie ani rozprávať"mrmlala si ta stará striga. Predtým by ma to nahnevalo ale teraz? Ignorovala som to. Bolo mi jedno, čo si o mne myslí. Zhlboka som sa nadýchla a spustila.
"Vieš, chcela by som sa ťa spýtať, že či nemôžem ísť na koncert" vychrlila som všetko na jeden dych. Odlepila zrak od telky a čudne na mňa pozrela a vzápätí sa rozosmiala.
"Uhádla si ty malá kurvička, nemôžeš!" a vyškierala sa mi do tváre. Čakala som, že povie nie. Len som mykla plecami a utiekla do mojej izby. Hodila som sa na posteľ a z pod vankúša som vytiahla VIP vstupenku na koncert.
Teta mi tam nedovolila ísť. Neviem či mám byť sklamaná, alebo sa mám tešiť...


***
Sedela som za pultom v kaviarni a čarbala som si do zošita kresby šiat a oblečenia. Predtým som kreslila neustále, ale potom som prestala, lebo som nemala čas. A teraz som to znovu obnovila. Znovu som sa cítila šťastná. Totižto keď kreslím zabúdal na ostatných a som akoby vo svojom vlastnom svete, kam nikoho nepustím.
"Emma, poď sem na chvíľku" zavolal na mňa dobrosrdečný hlas tety Maggie (majiteľka kaviarne) a tým ma vytrhol z môjho sveta. Neochotne som sa postavila a zamierila som do kuchyne.
Spravila som čo po mne chcela a chcela som sa vrátiť naspäť, tam kde som sedela. Avšak tam stál nejaký chlapík a pozeral si moje haky-baky. Rýchlo som sa rozutekala ku tomu chlapovi. Vytrhla som  mu moje kresby z ruky a položila som ich na pult.
"Čo si to dovoľujete?!" skríkla som na neho plná nervov a bolo mi absolútne ukradnuté, že všetci v kaviarni upriamili svoju pozornosť na mňa. "Sú to moje veci a vy nemáte akékoľvek právo sa ich chytať" ziapala som po ňom.
"Prepáčte, ja som sa nepredstavil" povedal pokojným hlasom a vo mne kypel hnev. "Som Erick Elfman" podával mi ruku.
"Mne je absolútne jedno kto ste! Mohli by ste byť aj Barack Obama, mne je to jedno! Nemáte sa prečo rýpať v mojích veciach!" kričala som po ňom.
"Som módny návrhár a veľmi sa mi páčia vaše kresby. Tak som rozmýšľal o spolupráci s vami." povedal stále tým pokojný hlasom a usmial sa na mňa. V tomto momente by som sa najradšej prepadla pod zem akoby som mala stáť tu. Očervenela som až po korienky vlasov.
"Pre-prepáčte..." vykoktala som na koniec zo seba. Ten chalan, sa zasmial a znovu sa na mňa usmial. Mohol mať asi 25 rokov. Vysoká a vyšportovaná postava. Hnedé vlasy, orieškové oči.
"To je v poriadku. Ja som nemal žiadne právo sa dotýkať vašich vecí" povedal.
"Teší ma som Emma, Emma Rose Hudson." predstavila som sa s úsmevom a podala mu ruku...


***
Dnes sa odovzdávajú rôzne ocenenia. A preto musíme všetci byť zhromaždení v telocvični a trčať tam pokiaľ sa to neskončí. Tak ako každý rok je tu nejaký významný človek-hosť ktorý odovzdáva ceny žiakom. Teraz to je nejaký Bill Ray čo kto. Neviem prečo, ale mám strašne taký pocit že som ho už niekde videla ale neviem si spomenúť kde. Celkovo aj to meno mi je povedomé, nuž ale odkiaľ ho poznám to neviem....
"...A cenu za najlepšieho žiaka roka získava Emma Rose Hudson!" zvrieskol náš tučný  fúzatý riaditeľ do mikrofónu, až všetci podskočili. Ja som sa postavila a kráčala som k pódium. Iným žiakom tlieskali, ale ja som si zaslúžila iba šepkanie za chrbtom a hnusné nadávky. Vyšla som po schodoch hore a podišla som k tohto ročnému hosťovi, ktorý odovzdával ceny. S úsmevom mi podal cenu.
"Bill Ray, teší ma slečna a gratulujem" potriasol mi rukou a ja som sa na neho usmiala.
"Viem, že vaši rodičia by boli na vás veľmi hrdí" oznámil mi a venoval mi posledný úsmev. Ja som sa pobrala na svoje miesto s cenou v rukách a stále premýšľajúc kto je ten človek....


Dočkali ste sa! :D Časť je konečne hotová aj keď je podľa mňa dosť krátka...Nová bude čoskoro :) (dúfam :D)