"Tým hajzli nás tu zamkli" kričal Niall a popritom lomcoval dvermi.
Bola som s ním sama zamknutá v miestnosti o ktorej som ani nevedela,že tu je. Totižto v miestnosti, kde sme boli predtým nás vyhnali, lebo sme robili veľký hluk. A chalanom prišlo náramne vtipne, že ma tu s ním zavreli. Myslím si však, že sa nás-hlavne Nialla- chceli zbaviť...
Nepokojne som sa zavrtela na rozpadnutom gauči. Niall nahnevane rozhodil rukami, lebo sa mu tie dvere nepodarilo otvoriť a sadol si na opačnú stranu odo mňa a obrátil sa mi chrbtom.
"A ešte raz ďakujem za to, že si mi pomohol" usmiala som sa na neho.
Chcela som mu prejaviť vďaku za to, že má zachránil. A nechcelo sa mi tu dve hodiny ticho sedieť a pozerať do stropu a tak som sa teda snažila nadviazať konverzáciu.
"To nestojí za reč" zamrmlal stále mi otočený chrbtom.
"A prečo si to vlastne spravil? Mohol si má tam nechať a odísť, ale ty si namiesto toho tam prišiel. Prečo?" Musela som sa ho to spýtať. Proste má to zaujímalo ako nikdy.
Pomaličky sa mi otočil tvárou a ja som sa zadívala do jeho azúrových očí.
"Pýtaš sa prečo?" povedal pomaly, akoby vyberal slová ktoré má povedať a potichu, že som to ledva počula. "Čo som ťa tam mal nechať? Ty by si neprišla, keby,že môžeš pomôcť? Pozri mohol som ťa tam nechať a ty-, ty by si už bola pravdepodobne mr- ..." snažil sa to dopovedať ale bolo na ňom vidno, že je to pre neho ťažké.
"Mŕtva?" spýtala som sa ho potichu. Prudko sa nadýchol a pomaly prikývol na znak súhlasu. "Čo ty vieš, či by mi tak nebolo lepšie?" spýtala som sa pošepky.
Prestrašene na mňa pozrel a v očiach sa mu zaleskli slzy.
"Ver mi, nebolo. Tu máš rodinu a nechci aby oni zažili tu bolesť..." sklopil zrak a potiahol nosom.
Cynicky som sa zasmiala.
"Ja nemám rodinu" odvetila som "Aký zmysel má potom tento život, keď tá nikto nemá rád? Naozaj si myslíš, že tu mi je lepšie?" Chvíľu sa zadíval do diaľky a nad niečím uprene premýšľal. Jeho spodná pera sa mierne zatriasla a tvár otočil ku mne.
"Ak by som si ja mal vybrať, kto zomrie, dobrovoľne by som sa prihlásil. Ale nie! Ona nemala na výber!" posledne slová zakričal do ticha. Bolo vidno, ako sa premáha aby sa nerozplakal, ale nakoniec podľahol. Už som iba videla ako mu dole tvárou stekajú slzy, pekne jedna po druhej...
Zahľadela som sa na ošarpanú stenu predo mnou a ponorila som sa do ríše otázok.
Kto zomrel? Kto nemal na výber? Niekto z jeho rodiny? Blízkych? Musel mať toho človeka veľmi rád, keby bol za neho schopný položiť aj vlastný život...
Pozrela som sa smerom k nemu. Sedel s hlavou v dlaniach a jeho telo sa otriasalo vzlykmi. Pichlo ma pri srdci. Nemám rada, keď niekto plače, lebo potom začnem plakať aj ja. Zakusla som si do pery. Čo teraz?
Postavila som sa a sadla som si k nemu. Ruku som mu položila na chrbát. Pod mojím dotykom sa strhol. Pomaličky som ho hladkala po jeho svalnatom chrbte a snažila som sa, aby sa upokojil.
Na chvíľu prestal plakať a pozrel na mňa uslzenými očami v ktorých som sa stratila. Ten pohľad! Vždy keď na mňa pozrel nevedela som kde som a kto som. Boli tak hlboké a zmysluplne. Mali farbu ako najhlbší oceán. Dalo sa z nich vyčítať všetko. Momentálne sa z nich dalo vyčítať-bolesť, smútok, zúfalstvo. Zraňovalo ma to. Čo sa stalo, že toto dokonalé stvorenie plače? Čo spôsobilo, že v jeho nádherných očiach sú slzy?Naklonil sa ku mne a tuho má objal. Privinula som si ho k sebe a cítila som, ako jeho slzy mi začali zmáčať šaty. Rukou som ho hladkala po jeho jemných blonďatých vlasoch.
Vedela som,že potrebuje cítiť podporu, že tu nie je sám. Vedela som,že nechce aby som ho ľutovala. V tejto chvíli potreboval iba silné objatie a vyplakať sa. Vedela som to preto, lebo som si to sama prežila.
Viem aká je to bolesť. Všetci vás ľutujú ale chcú vám nejako pomôcť ale vy ich pomoc nechcete. Myslíte si, že oni vám nerozumejú. Všetkých tých, ktorý vám chcú pomôcť odháňate preč. Chcete zomrieť a strácate zmysel života. Už proste nechcete žiť. Máte pocit, že vaše srdce je iba čierna diera kde nie je svetlo.
Presne takto nejako sa cítil Niall. nemusela som sa ho to pýtať, ja som to na ňom videla.
Po niekoľkých minútach vzlykania a môjho tíšivého hladkania sa odtiahol. Rukávom ruky si utrel slzy a smrkol. Jemne som ho pohladkala po ramene a smutne som sa na neho usmiala.
"Chceš sa o tom porozprávať? Lebo ak nie, ja to pochopím..." spýtala som sa ho milo.
"Nie, ja- ja chcem o tom rozprávať" odpovedal rozhodne. Z hlboka sa nadýchol a spustil...
Dúfam, že som vás nerozplakala :D lebo ja keď som to písala tak som mala slzy v očiach a to ja takmer nikdy neplačem!
Ak sa páčila, tak poprosím komentár a ak sa nepáčila tak taktiež poprosím komentár xD
Napíšte celkový dojem, čo si o tom myslíte ;)
