Never Give Up! - 4.časť

Zmyla som zo seba všetku tú špinu. Poriadne som si umyla moje slabé vlasy a vydrhla som si svoje útle telo. Potom som ošetrila si rany, jednu som mala na kolene, jednu na lakti to mi však nevadilo. Zopár modrín na bruchu, po rukách, a stehnách. Najviac ma však nahnevalo to, že som si udrela hlavu. Teta sa bude pýtať čo sa mi stalo ale ju to aj tak nebude trápiť...Takže to je v pohode.
 Roztrhané tričko som zahodila a moje obľúbené nohavice som si roztrhala ešte viac, aby som to mu dala taký efekt (chápete nie? :D). 
Usušila som sa a obliekla sa do domáceho oblečenia. Z kúpeľne som išla do kuchyne. Začala som si robiť špagety a za 30 minút som už spokojne jedla. Keď si to tak zoberiem, je to moje prvé normálne jedlo za celé 2 mesiace. Dojedla som a špinavý riad som umyla. Vybehla som do svojej izby. Naučila som sa a potom som sa išla umyť a nakoniec do postele. Mala som jediné šťatie, že doma nikto nebol. Aj keď bolo iba sedem hodín zaspala som...

***
Nerada chodím do školy, kvôli tým ľuďom čo sú tam. Učivo zvládam dobre, takže to nie je u mňa problém. No je to o jeden dôvod aby ma ostatný nenávideli. Dobre sa učím a chodím na recitačné súťaže.  A ostatný mi závidia. Niektorým to je jedno, ale iným to lezie strašne na nervy, že mám samé A-čka.
Som zvedavá, ale zároveň mnou lomcuje strach, že ako sa ku mne teraz budú správať Suzan s Lisy. Podľa mňa budú strašne naštvané, lebo tam prišiel môj záchranca. Usmiala som sa, keď som si na neho spomenula.
Naštastie si niekto nič nevšimne, lebo ranu na hlave som zakryla vlasmi.
Prešla som chodbou a všetci ustúpili nabok a stíchli. Toto sa mi ešte nestalo. Buď ma všetci ignorovali alebo na mňa iba zazerali. Ale teraz? Akoby som bola nejaká kráľovná, ktorá musí mať voľnú cestu..
Pozrela som sa do tváre študentov. Niektorý chalani sa mračili a iný sa na mňa perverzne škerili. Dievčatá mali poväčšine nasratý výraz, no niektoré sa na mňa úprimne usmievali. Jedno dievča vystúpilo z rady a prišlo ku mne.
"Ahoj ja som Miriam!" usmiala sa a ukázala farebný strojček ktorý mala na zuboch.
"Ehm..Ahoj som Emma" odpovedala som nechápavo. Absolútne som netušila o čom sa točí a čo toto má všetko znamenať.
"Ja viem" usmievalo sa stále a ja som sa začala báť, že dostala usmievajúci sa záchvat. "Môžem ťa objať?" spýtala sa nesmelo. Toto ma dorazilo. Pozrela som na ňu ako na blázna. Nečakala som to.  Čo som mala robiť? Nakoniec som prikývla. Miriam sa rozžiarili oči a objala ma. Do ucha mi zašepkala, nech na neho dám pozor. Potom ma pustila a veselá od kráčala preč. Ešte dosť dlho som sa pozerala na jej chrbát, čakajúc, že sa otočí a povie, že si robila iba srandu. Nič podobného sa však nestalo. Stála som v strede chodby v tichu a okolo mňa bola celá škola.
Všetky páry očí boli otočené na mňa a ja som tam len tak ticho stále. Musím niečo povedať. Je mi to nepríjemné, keď na mňa stále čumia. Nie som celebrita tak čo chcú?!
Nakoniec som však nemusela nič hovoriť, lebo zazvonil zvonček a všetci sa pobrali do tried.
Vyučovanie prebehlo celkom hladko, pokiaľ nerátam, že všetci v miestnosti ma prebodávali pohľadmi. Dokonca aj učiteľky boli na mňa viac odmeranejšie.
Ničomu som nechápala. Absolútne ničomu. Ničomu, čo sa okolo mňa dialo...
Tieto otázky mi zaťažovali hlavu celý deň. Konečne sme mohli ísť domov a tak som so zmätenými pocitmi opustila triedu. Cestou von z budovy som bola ponorená do svojích myšlienok a nevšimla som si pred sebou Suzan a narazila som do nej.
"Sory..." povedala som a chcela som preč. Ona ma však začala blokovať. Povzdychla som si a pozrela som na ňu s otázkou čo chce.
"Vieš čo by ma zaujímalo?" povedala pomaly a začala sa okolo mňa prechádzať. Pretočila som očami. Nemala som na jej reči náladu. Mala som iné problémy, ako sa zaoberať, že čo by ju zaujímalo. A už vôbec som nechápala čo má jej divná otázka spoločné so mnou.
"To fakt netuším" prehodila som otrávene. Suzan zastala pred mojou  tvárou a ukázala na mňa svojím umelým nechtom.
"Že ako sa také nemehlo ako TY,  mohlo dostať do novín!" vyštekla odrazu. Do ruky mi strčila noviny a nazúrene odpochodovala preč.
Teraz som bola stratená viac ako predtým. Čo to má znamenať?
Napadlo mi, že odpoveď nájdem v novinách. Pozrela som sa na titulnú stranu a stratila som reč...
Toto nie je dobré!