Never Give Up! - 3.časť

"Si v poriadku?" spýtal sa ma nežne nejaký hlas. Hlas, môjho záchrancu...
"Vyzerám tak?" povedala som ešte stále so zatvorenými očami. Potichu sa uchechtol.
"Poď vstávaj!" ozval sa dobrosrdečne. Otvorila som oči, zažmúrila som do slnka a pozrela som sa na môjho hrdinu, princa, či supermana, slovom  na toho ktorý ma zachránil. Pred očami sa mi črtala vysoká, celkom vyšportovaná postava. Pozrela som sa na jeho svalnatú ruku, ktorú mi podával aby som sa postavila. Opatrne som vložila svoju malú dlaň do jeho veľkej, akoby som sa bála, že mi aj on niečo spraví. Pomaly ma vytiahol hore a ja som stále pevne na zemi opierajúc sa o jeho mohutnú hruď. Bol odo mňa o niekoľko centimetrov vyšší. Ešte viac som prižmúrila oči do slnka a pozrela som mu do tváre. Na očiach mal čierne slnečné okuliare a na hlave šedú čiapku. Širší nos, plné ružové pery. Pekné črty.Vyzeral dokonale.
Takto sme tam stáli potichu a ani jeden nič nepovedal. Hľadeli sme na seba. Ja som si obzerala jeho dokonalú tvár a on zase moju-nedokonalú. Jemne som sa začervenala. Nebola som na to zvyknutá.
"Ď-ďakujem" vysúkala som na koniec zo seba, lebo mi to bolo divné tak len tak stáť a prezerať si ho.. On sa na mňa iba krásne usmial, čím odhalil rad bielych zubov.
"Počkaj..." povedal a začal sa hrabať vo vrecku. Nechápala som čo chce. Nakoniec v ruke držal čistú vreckovku. Podišiel ku mne ešte  bližšie, že sme boli na sebe nalepení. Jednou rukou ma chytil za líce a v druhej držal vreckovku. Pomaly mi ňou začal utierať tvár a neustále vraštil obočie.. Ak by som povedala, že mi to nie je príjemné tak by som bola klamala. Bolo mi to príjemné...viac než dosť.
Keď to dokončil, neodolateľne sa usmial. Ja som mu úsmev hanblivo  opätovala.
Túto chviľu však narušil jeho mobil. Pozrel sa na displej za zachmúril sa. Zrušil volajúceho a otočil sa na mňa.
"Prepáč, ale ja už musím ísť..." ospravedlňujúco sa na mňa pozeral. Ja som sa iba jemne usmiala.
"To nevadí, a ešte raz ďakujem" povedala som potichu, že to počul iba on. Zlato sa na mňa usmial a rýchlo chôdzou sa vzďaľoval.
S úsmevom na perách som sa otočila a krívajúc som sa pobrala domov.
"Hej! A ako sa voláš?" počula som za sebou krik. Otočila som sa a uvidela som Pána Dokonalého.
"Emma" od kričala som mu naspäť. Ešte mi zakýval a odišiel...navždy.

Ale ktovie, možno sa stretneme. 
Veď svet je malý.
 Ale možno ani nie.
 Nevadí, navždy bude v mojej pamäti ako princ, ktorý ma zachránil z pazúrov krvilačných beštií ♥

Celou cestou domov som sa usmievala ako nafetovaná. Proste vždy, keď som si spomenula na ten moment, kútiky úst sa mi automaticky roztiahli do veľkého úsmevu...
Doma našťastie nikto nebol. Bola som rada, lebo sa mi  fakt nechcelo vysvetľovať čo sa mi stalo a prečo som prišla neskoro.
Vyzliekla som sa do spodného prádla, zobrala som si osušku. Vošla som do veľkej kúpeľne a postavila som sa na váhu.  Na váhe svietilo 42kg. Je to strašne málo na 16 rokov, ja viem.
Pozrela som do zrkadla, čo bolo oproti. Je mi vidno všetky kosti. Nie nejako prehnane, ale je to neprirodzené. Dokonca som si mohla spočítať aj všetky rebrá. Nie som anorektička, len jem strašne maličké porcie, lebo viac nedostanem a niekedy sa ani nenajem, lebo teta mi to zakazuje. Rukou som si prehrabla svoje škaredé vlasy. Voľakedy mali krásnu hnedú farbu a žiarili...ale to bolo voľakedy. Teraz sú slabé, bezfarebné a rýchlo mi vypadávajú. Zadívala som sa na svoju tvár. Na tvári mi našťastie nebolo až tak vidno, že som chudá. Plné ružové pery, malý nos a modré oči. Áno som bruneta s modrými očami. Pred pár rokmi v nich boli iskričky radosti a  nádeje, doslova  na mne svietili. Nuž teraz sú plné strachu, nedôvery a hlavne smútku...
Predtým to bolo všetko v poriadku..mala som normálnu váhu a chlapci sa okolo mňa  točili, mala som kopec kamarátov, bola som obľúbená, mala som slovom dokonalý život ale teraz? Teraz nie je všetko v poriadku. Lepšie povedané, že všetko je zle. Som chudá, že to nie je zdravé, chlapci o mňa ani len nezakopnú, kamarátov nemám, pretože som pre všetkých tá divná, všetci ma nenávidia.
Je síce pravda, že potom čím som si prešla som sa zmenila. Každý by sa podľa mňa zmenil. Začala som si viacej všetkého vážiť a zmenila som si hodnoty.
Ale akoby po tom zo mňa vyhasol oheň, ktorý ma nútil žiť a dodával mi nádej. Dá sa povedať, že žijem z povinnosti.
DOSŤ!
Takto to už ďalej nemôže ísť. Uhladujem sa k smrti? Podrežem sa? Skočím z mosta? Otrávim sa liekmi?  Nie! Takú radosť im nespravím. Musím sa zmeniť!
Budem sa snažiť viacej jesť. Budem sa o seba viacej starať. Okay to by malo výjsť. Ale budem to skutočne spĺňať? Nevzdám sa? Nie, nevzdám!    Pozrela som sa na svoje zápästie, kde som mala vytetované Never Give Up
 Dokážem to len si musím veriť!

Ták :) Tu je nová časť :) Ďakujem za 200+ ♥ 

Čo si myslíte celkovo o tomto príbehu? Je to trošku depresívne :D Ale časom sa to zmení...A kto si myslíte, že je ten PRINC? :) 

Bola by som rada, keby ste mi napísali vaše reakcie :D že aké sú tam chyby a podobne a aby som vedela, čo mám zlepšiť :)

Never Give Up! - 2. časť

Zo skrinky som si vybrala veci a nahádzala do tašky. Rýchlym krokom som sa pobrala ku bráne, kde sa už tlačili ostatný žiaci. Dúfala som, že Lisy+Suzan na ten plán zabudli. Rozhliadla som sa okolo seba, ale aj tak to bolo na nič platné, aj keď meriam niečo cez 175 výhľad mi zakrývali basketbalisti ktorí bolo aj o dvadsať centimetrov vyšší.
Modliac sa, že ma nesledujú som sa pobrala domov. Stále som sa však obzerala, že či nejdú za mnou. Cesta domov mi trvá asi 30 minút pešo. Do uší som si strčila sluchátka a pustila som si The Beatles. Hmkajúc si melódiu som kráčala a nevnímala som okolitý svet. Iba som kráčala po naučenej ceste. Teraz existoval na tomto svete iba ja a hudba.
Z ničoho nič som pocítila, ako ma niekto udrel do chrbta. Dopadla som tvárou na tvrdý betón. Na kolene  a lakti som pocítila štípavú bolesť. Nohavice sa mi pri kolene roztrhali a na dole nohou sa mi valili kvapky krvi.  Sveter sa mi na lakti rozthrhol takisto.  Zdvihla som hlavu, a moje obavy sa naplnili. Boli to ony. Tie dve osoby, ktoré mi znepríjemňovali život od vtedy ako som nastúpila na školu. Prišla som tam ako nová. Nenávideli ma už od prvého momentu, ako som prekročila prah triedy. Nepoznali ma a hneď ma odsudzili. Všetkým dali prísny zákaz sa so mnou baviť. Tak som zostala sama...
"Ha! Ty si si myslela, že nám utečieš?" hovorila Lisy.
"Prečo by som mala pred vami utekať?" spýtala som sa nechápavo, aj keď som vedela prečo.
"Ešte sa pýtaj! Pretože si nám narobila viac škody než bolo treba a my sa ti pomstíme" povedala Suzan. Postavila som sa na rovné nohy a oprášila som si zadok.
"Tak to si ma najskôr budete musieť chytiť" zvrieskla som a rozbehla som sa od nich čo najďalej preč.
"Za ňou!" počula som. Aj keď som vedela, že týmto som si ešte viac zavarila, musela som sa nejako brániť. Začala som bežať so všetkých síl. Len tak som sa vyhýbala ľuďom, ktorý išli okolo. Obzrela som sa za seba a uvidela som dve rútiace sa postavy ako za mnou bežia v rukách niečo držia. Jedna z nich niečo z tej krabičky vybrala a hodila to do mňa. Pristálo mi na tvári vajíčko. Zotrela som si ho rukou a otočila som sa im chrbtom. Tak toto nie! Už stačilo nemôžu ma viac už šikanovať! Odbočila som z cesty a bežala cez park. Bolo mi jedno, že mi halúzky zo stromov vrážali do tváre, musela som utekať čo najrýchlejšie ako som vedela. Srdce mi bilo ako o život a strašne ma pichalo v boku. Ale teraz to nemôžem vzdať!
Vybehla som preč z parku a napojila som sa na cestu. Vtedy ma zasiahli asi 4 vajíčka. Začala som spomaľovať, lebo som už prestávala vládať. Potkla som sa na obrúbniku a spadla som do blata. Pocítila som ostrú bolesť v hlave. Chytila som sa za spánok, no v zápätí  som sykla od bolesti a stiahla som ruku na ktorej som mala krv.
"Ty? Si si myslela, že nám utešieš?" ozvala sa Lisy, ale stále bola unavená z behu. Vedľa nej oddychovala Suzan a povýšenecky na mňa hľadela.
"S nami sa nezahráva!" povedala Suzan a strelila mi facku. Automaticky som sa chytila líca. Nahlas sa rozosmiali.
"Si úbohá!" smiali sa. Sklonila som hlavu. Chcelo sa  mi plakať, ale neplakala som. Neurobím im tú radosť.
"Ja nie som úboha...úbohé ste vy dve!" povedala som potichu. Prestali sa smiať a pozerali na mňa.
"Čo si to povedala?" zvýšila hlas Lisy.
"Povedala som: Ja nie som úboha...úbohé ste vy dve!" hovorila som dosť hlasno.
"Ako sa opovažuješ!" zvrieskla Suzan a vrazila mi päsťou do tváre. Odhodilo mi to hlavu na druhú stranu ale nenechala som sa rozhodiť. V ústach som pocítila krv.
"Opovažujem sa." povedala som rozhodne, aj keď mi to dalo veľa síl. Nemala som to robiť. Pristúpili ku mne a začali ma biť jedna radosť. Ja som iba mlčky trpela a prímala každý jeden úder za druhým. Zo začiatku som sa síce bránila, ale zranenia, ktoré som mala mi to nedovolovali.
"Hej! Čo to robíte?! Nechajte ju! Okamžite vypadnite!" kričal nejaký mužský hlas. Prestali.
"Ešte sme neskončili!" šepla mi Lisy a napľula mi do tváre. Obidve sa rozutekali preč.
Zavrela som oči. Ďakovala som Bohu, že niekto prišiel a zachránil ma.
"Si v poriadku?" spýtal sa ma nežne nejaký hlas. Hlas, môjho hrdinu...