Never Give Up! - 8.časť

"Uhm, takže on ťa v podstate zachránil čo?" spýtal sa Erick, lebo som sa ma pýtal na toho chalana z tej skupiny.
"Jop" odpovedala som mu a usmiala som sa na neho.
"Že je úžasný! To bolo od neho neuveriteľne rozkošné, že ti pomohol. Awrr..." rozplýval sa tam.
 Niekedy si myslím, že je baba, ktorá je práve v puberte. Podľa toho, čo mi povedal, tak miluje tú skupinu v ktorej je Niall. Tú One dačo. Sám sa označuje ako 'Boy Directioner' či tak nejako. Dámy a páni, tento tu človek má 25 rokov!
"Uhm super" zamrmlala som "Ale kvôli tvojmu miláčikovi som musela trpieť jeden týždeň! A tie články! Och, Bože toľko klamstva v 20 vetách! Má jediné šťastie, že sa to už skončilo! Lebo ak by som ho stretla tak by som mu vykrútila krk! Grr! Neznášam ho"  vrčala som. Erick sa pobavene zasmial a sadol si ku mne na stôl.
"To skončilo preto, lebo v jednom rozhovore sa ho na to pýtali a on povedal, že spolu nič nemáte a že to bolo vytrhnuté z kontextu" milo sa na mňa usmial a objal ma okolo pásu. Položila som si hlavu na jeho rameno.
"Ale aj tak...A vieš čo mi dal ako ospravedlnenie?! Kvety a čokoládu! A ešte k tomu VIP vstupenku na ich blbý koncert! Chápeš to? On si myslel, že si to týmto vyžehlí!" rozčuľovala som sa
"TY máš vstupenku na ich koncert?!" začal jačať Erick. Zoskočil zo stola a začal tam tancovať nejaký oslavný tanček.
"Preboha, len sa z toho nezblázni!  Nejdem tam. Veď načo? Pozerať sa ako tých päť namyslených hviezdičiek poskakuje na javisku?" schladila som ho.
"Hudson! Toto odvolaj! A na ten koncert pôjdeš!" mieril na mňa prstom. Zdvihla som ruky v obrannom geste.
"Nepôjdem tam!" zvolala som.
"Ale pôjdeš!"
"Choď tam ty!" povedala som mu. Áno! To je nápad! "Dám ti lístok. Ja tam aj tak nechcem ísť a ani pravdepodobne nemôžem. A ty ich máš rád." usmiala som sa na neho.
"To akože vážne?" spýtal sa užasnuto.
"To fakt" usmial som sa na neho.
"Ďakujem, ďakujem!" začal pišťať, skákať a tuho ma objal. Hovorím, ako malé decko. "Splnila si môj sen!" zašepkal mi do ucha, keď ma objímal...
"Nemáš začo" potľapkala som ho po líci, keď sa odtiahol. "Zajtra ti do práce prinesiem ten lístok. A nezabudni, ten koncert je už zajtra!"


***
"Tak ako bolo na koncerte?" spýtala som sa Erick hneď ako vošiel do miestnosti. Rozžiarili sa mu oči.
"Úplne dokonalo! Sú ešte krajší ako naživo! Zaynové oči sú strašne pekné! Liamov úsmev že wau! A to Niallerovo objatie! Louis je taký cvok ako som si myslel! A dokonca som sa chytil aj Harryho 4 bradaviek!" hovoril s nadšeným a ja som sa úprimne usmievala. Bola som rada, že som mu splnila sen. Bol to taký príjemný pocit urobiť niekoho nejakou maličkosťou šťastným...
"A mám ťa od nich pozdravovať. A škoda, že si neprišla, ale čoskoro sa uvidíte" dopovedal svoj monológ. V tom momente ako to povedal som práve pila vodu a tú som vyprskla do vzduchu.
"WHAT?!"











"Uhm, no mám pre teba jedno malé prekvapenie..." zákerne sa usmial.






Muhaha :D Tak nová časť je podľa mňa dosť skoro :D Je taká skôr oddychová :D A čo si myslíte, čo je to 'prekvapenie'? :D 
Dúfam, že sa páči ;) Užívate si prázdniny? Alebo trčíte doma za počítačom? :D

Never Give Up! - 7.časť

"Ehm teta?" spýtala som sa raz jeden večer.  Teta sedela v obývačke a pozerala telku v ktorej dávali nejakú romantickú telenovelu, ktorá mala milión časti.  Ja som medzičasom umývala riad.
"No? A ak sa chceš so mnou rozprávať prídi sem!" zakričala.
Povzdychla som si, odložila som veci na miesto a zamierila som do obývačky.  Práve v telke bola reklama na Ariel.
"No je vieš,  uhm, ja ..." koktala som. Nevedela som ako jej to mám povedať.
"Tá štetka nevie ani rozprávať"mrmlala si ta stará striga. Predtým by ma to nahnevalo ale teraz? Ignorovala som to. Bolo mi jedno, čo si o mne myslí. Zhlboka som sa nadýchla a spustila.
"Vieš, chcela by som sa ťa spýtať, že či nemôžem ísť na koncert" vychrlila som všetko na jeden dych. Odlepila zrak od telky a čudne na mňa pozrela a vzápätí sa rozosmiala.
"Uhádla si ty malá kurvička, nemôžeš!" a vyškierala sa mi do tváre. Čakala som, že povie nie. Len som mykla plecami a utiekla do mojej izby. Hodila som sa na posteľ a z pod vankúša som vytiahla VIP vstupenku na koncert.
Teta mi tam nedovolila ísť. Neviem či mám byť sklamaná, alebo sa mám tešiť...


***
Sedela som za pultom v kaviarni a čarbala som si do zošita kresby šiat a oblečenia. Predtým som kreslila neustále, ale potom som prestala, lebo som nemala čas. A teraz som to znovu obnovila. Znovu som sa cítila šťastná. Totižto keď kreslím zabúdal na ostatných a som akoby vo svojom vlastnom svete, kam nikoho nepustím.
"Emma, poď sem na chvíľku" zavolal na mňa dobrosrdečný hlas tety Maggie (majiteľka kaviarne) a tým ma vytrhol z môjho sveta. Neochotne som sa postavila a zamierila som do kuchyne.
Spravila som čo po mne chcela a chcela som sa vrátiť naspäť, tam kde som sedela. Avšak tam stál nejaký chlapík a pozeral si moje haky-baky. Rýchlo som sa rozutekala ku tomu chlapovi. Vytrhla som  mu moje kresby z ruky a položila som ich na pult.
"Čo si to dovoľujete?!" skríkla som na neho plná nervov a bolo mi absolútne ukradnuté, že všetci v kaviarni upriamili svoju pozornosť na mňa. "Sú to moje veci a vy nemáte akékoľvek právo sa ich chytať" ziapala som po ňom.
"Prepáčte, ja som sa nepredstavil" povedal pokojným hlasom a vo mne kypel hnev. "Som Erick Elfman" podával mi ruku.
"Mne je absolútne jedno kto ste! Mohli by ste byť aj Barack Obama, mne je to jedno! Nemáte sa prečo rýpať v mojích veciach!" kričala som po ňom.
"Som módny návrhár a veľmi sa mi páčia vaše kresby. Tak som rozmýšľal o spolupráci s vami." povedal stále tým pokojný hlasom a usmial sa na mňa. V tomto momente by som sa najradšej prepadla pod zem akoby som mala stáť tu. Očervenela som až po korienky vlasov.
"Pre-prepáčte..." vykoktala som na koniec zo seba. Ten chalan, sa zasmial a znovu sa na mňa usmial. Mohol mať asi 25 rokov. Vysoká a vyšportovaná postava. Hnedé vlasy, orieškové oči.
"To je v poriadku. Ja som nemal žiadne právo sa dotýkať vašich vecí" povedal.
"Teší ma som Emma, Emma Rose Hudson." predstavila som sa s úsmevom a podala mu ruku...


***
Dnes sa odovzdávajú rôzne ocenenia. A preto musíme všetci byť zhromaždení v telocvični a trčať tam pokiaľ sa to neskončí. Tak ako každý rok je tu nejaký významný človek-hosť ktorý odovzdáva ceny žiakom. Teraz to je nejaký Bill Ray čo kto. Neviem prečo, ale mám strašne taký pocit že som ho už niekde videla ale neviem si spomenúť kde. Celkovo aj to meno mi je povedomé, nuž ale odkiaľ ho poznám to neviem....
"...A cenu za najlepšieho žiaka roka získava Emma Rose Hudson!" zvrieskol náš tučný  fúzatý riaditeľ do mikrofónu, až všetci podskočili. Ja som sa postavila a kráčala som k pódium. Iným žiakom tlieskali, ale ja som si zaslúžila iba šepkanie za chrbtom a hnusné nadávky. Vyšla som po schodoch hore a podišla som k tohto ročnému hosťovi, ktorý odovzdával ceny. S úsmevom mi podal cenu.
"Bill Ray, teší ma slečna a gratulujem" potriasol mi rukou a ja som sa na neho usmiala.
"Viem, že vaši rodičia by boli na vás veľmi hrdí" oznámil mi a venoval mi posledný úsmev. Ja som sa pobrala na svoje miesto s cenou v rukách a stále premýšľajúc kto je ten človek....


Dočkali ste sa! :D Časť je konečne hotová aj keď je podľa mňa dosť krátka...Nová bude čoskoro :) (dúfam :D)