Never Give Up! - 5.časť

Princezná či zlatokopka?

Mladý spevák Niall Horan (19) zo svetoznámeho boybandu One Direction, bol videný s neznámym dievčaťom.  Či sú spolu to vám nevieme povedať, ale mali k sebe dosť blízko. 

O spevákovi je známe, že čaká na tú pravú, ktorá bude jeho princeznou. Nuž ale podľa nášho názoru toto dievča určite nie je vhodné pre Nialla. Na náš vkus je dievča veľmi chudé. Pravdepodobne anorektička. Náš módny policajt David Stylerson povedal: 
"Dokonca  aj bezdomovci na hlavnej stanici  sa obliekajú lepšie, ako táto tu dáma!"
 Jediné, čo ju asi vystihne, že je chudera. Plus  nám príde  ako zlatokopka, ktorá by  ho využívala iba pre jeho veľké peniaze. 

Aj tak nechápeme, čo na nej vidí. Chudá, škaredá a chudobná. Ale je zase pravda, že srdcu sa nedá rozkázať. Ak sa do nej zamiloval, tak už je to stratené. A ona to zneužije aby z neho vytiahla peniaze. 

Alebo je to iba ťah manažmentu? Aby zakryli ich pravú orientáciu? Ak áno, tak majú príšerný vkus. Veď posúďte sami...
(fotky)
 Budete prvý, kto sa dozvie nové informácie!

 Šmarila som noviny do kúta. Nemohla som to čítať. Zraňovalo ma to. Bolo to ako dýka do srdca, ktorá sa za každým slovom zarývala hlbšie a hlbšie...
 Skĺzla som  dole a oprela som sa o studenú stenu. Upokojovalo ma to. Snažila som sa na nič nemyslieť, ale zakaždým mi myšlienky utiekli smerom k tomu článku.  Nahlas som si povzdychla a schovala som si hlavu do dlaní. V očiach sa mi začali zbierať slzy a pomaličky mi stekali po tvári.
"Už nevládzem" šepla som do ticha. Zavrela som oči a nechala som si nechať prúdy slaných sĺz aby zmáčali moje tričko.
U mňa to bolo nezvyčajné. Neplákavala som. Iba vtedy, keď mi rodičia zomreli pred očami.Odvtedy nie. Vždy som sa snažila byť silná a nevzdávať sa. Ale teraz je toho na mňa strašne veľa. Už to proste nevládzem...
Bolo mi nanič. Už som si myslela, že sa zmením, ale všetko to pokazilo. Viem, že by som si to nemala brať k srdcu čo o mne hovorila, ale to-to proste nejde! Urážajú ma a to bolí. A ako veľmi...
Môj maličký plamienok nádeje, ktorý ma poháňa dopredu a dáva mi silu ísť ďalej  uhasila veľká voda v podobe jedného článku v novinách.
Ale keby, že s tým chlapcom aspoň niečo mám! Tak som ticho, ale ja ho nepoznám.
Žeby to bola dať za moju záchranu? Ale veď, ja som ho nežiadala, aby ma zachránil. Ale zas na druhej strane som rada. že ma zachránil.
Ak by nebolo jeho, tak by som bola buď v nemocnici, alebo mŕtva, lebo oni by ma boli schopné ubiť na smrť.Avšak ak by som zomrela, bolo by mi lepšie. O dosť lepšie. Bola by som s mojimi milovanými rodičmi. Bolo by to tak ako kedysi, len lepšie.
Teraz som ho začala preklínať. Ak by ma nebol zachrániť, tak by som mohla byť s nimi.
A mala by som súkromie. Lebo pravdepodobne zistia moje meno, a všetky moje údaje a budú sa mi pchať do zadku. Nebudem môcť výjsť na ulicu, bez toho aby sa ma nepýtali otravné otázky. Jeho fanúšičky ma budú nenávidieť. Vlastne všetci ma budú nenávidieť!
A to vážne nepotrebujem.
"Môže to byť horšie?" skríkla som na prázdnu chodbu zo všetkých síl plná zúfalstva. Zúfalstva, ktoré ma ničilo a pohltilo všetko, celé moje vnútro. Zavrela som oči a nechala som sa zabíjať svojimi myšlienkami


"Ale no tak...nie je to až také zlé" prihovoril sa mi nejaký hlas úprimne. Otvorila som oči a chabo som sa usmiala.
"Santa? Veď je jún! Ty chodíš v zime nie?"
"To áno, ale keď niekto potrebuje pomoc, vždy som nablízku..." odpovedal a milo sa na mňa usmial. Ja som sa rozosmiala.
"Takže ty si sem prišiel iba kvôli mne? To sa ti fakt chcelo sem cestovať zo Severného polu na soboch?" spýtala som sa smejúc sa. Santa sa iba usmial a prikývol. Posadil sa vedľa mňa a zapozeral sa do diaľky.
"Možno si myslíš, že je všetko teraz na nič. Všetko sa pokazilo ešte viac ako bolo. Že už tvoj život nemá zmysel, ale všetko sa deje z nejakého dôvodu..." usmial sa a ja som hltala každé jedno slovo. Neviem prečo, ale dávalo mi to novú nádej. Možno to nie je až také zlé. Mohlo by to byť ešte horšie.
"Ďakujem" šepla som a objala som ho. "A Santa? Si skutočný, alebo sa mi to iba sníva?" pošepla som mu do ucha keď som ho objímala.
"Sníva sa ti to, ale všetko čo som povedal stále platí. Uvažuj o tom" žmurkol a odišiel.


Prudko som otvorila oči, až som si buchla hlavu o stenu. Poobzerala som sa a hľadala som Santu. Aj keď viem, že to bol výplod mojej fantázie...opustil ma. Tak ako všetci. Odídu a otočia sa vám chrbtom, práve vtedy, keď to potrebujete.
Nechal ma tam samú sedieť na dlážke zmetenú a stratenú vo svojich myšlienkach...

5. časť je na svete :D 

Veľmi pekne ďakujem za komentáre  ♥

A všetky chcete vedieť o jej minulosti...:D dozviete sa v praví čas :D :)

Never Give Up! - 4.časť

Zmyla som zo seba všetku tú špinu. Poriadne som si umyla moje slabé vlasy a vydrhla som si svoje útle telo. Potom som ošetrila si rany, jednu som mala na kolene, jednu na lakti to mi však nevadilo. Zopár modrín na bruchu, po rukách, a stehnách. Najviac ma však nahnevalo to, že som si udrela hlavu. Teta sa bude pýtať čo sa mi stalo ale ju to aj tak nebude trápiť...Takže to je v pohode.
 Roztrhané tričko som zahodila a moje obľúbené nohavice som si roztrhala ešte viac, aby som to mu dala taký efekt (chápete nie? :D). 
Usušila som sa a obliekla sa do domáceho oblečenia. Z kúpeľne som išla do kuchyne. Začala som si robiť špagety a za 30 minút som už spokojne jedla. Keď si to tak zoberiem, je to moje prvé normálne jedlo za celé 2 mesiace. Dojedla som a špinavý riad som umyla. Vybehla som do svojej izby. Naučila som sa a potom som sa išla umyť a nakoniec do postele. Mala som jediné šťatie, že doma nikto nebol. Aj keď bolo iba sedem hodín zaspala som...

***
Nerada chodím do školy, kvôli tým ľuďom čo sú tam. Učivo zvládam dobre, takže to nie je u mňa problém. No je to o jeden dôvod aby ma ostatný nenávideli. Dobre sa učím a chodím na recitačné súťaže.  A ostatný mi závidia. Niektorým to je jedno, ale iným to lezie strašne na nervy, že mám samé A-čka.
Som zvedavá, ale zároveň mnou lomcuje strach, že ako sa ku mne teraz budú správať Suzan s Lisy. Podľa mňa budú strašne naštvané, lebo tam prišiel môj záchranca. Usmiala som sa, keď som si na neho spomenula.
Naštastie si niekto nič nevšimne, lebo ranu na hlave som zakryla vlasmi.
Prešla som chodbou a všetci ustúpili nabok a stíchli. Toto sa mi ešte nestalo. Buď ma všetci ignorovali alebo na mňa iba zazerali. Ale teraz? Akoby som bola nejaká kráľovná, ktorá musí mať voľnú cestu..
Pozrela som sa do tváre študentov. Niektorý chalani sa mračili a iný sa na mňa perverzne škerili. Dievčatá mali poväčšine nasratý výraz, no niektoré sa na mňa úprimne usmievali. Jedno dievča vystúpilo z rady a prišlo ku mne.
"Ahoj ja som Miriam!" usmiala sa a ukázala farebný strojček ktorý mala na zuboch.
"Ehm..Ahoj som Emma" odpovedala som nechápavo. Absolútne som netušila o čom sa točí a čo toto má všetko znamenať.
"Ja viem" usmievalo sa stále a ja som sa začala báť, že dostala usmievajúci sa záchvat. "Môžem ťa objať?" spýtala sa nesmelo. Toto ma dorazilo. Pozrela som na ňu ako na blázna. Nečakala som to.  Čo som mala robiť? Nakoniec som prikývla. Miriam sa rozžiarili oči a objala ma. Do ucha mi zašepkala, nech na neho dám pozor. Potom ma pustila a veselá od kráčala preč. Ešte dosť dlho som sa pozerala na jej chrbát, čakajúc, že sa otočí a povie, že si robila iba srandu. Nič podobného sa však nestalo. Stála som v strede chodby v tichu a okolo mňa bola celá škola.
Všetky páry očí boli otočené na mňa a ja som tam len tak ticho stále. Musím niečo povedať. Je mi to nepríjemné, keď na mňa stále čumia. Nie som celebrita tak čo chcú?!
Nakoniec som však nemusela nič hovoriť, lebo zazvonil zvonček a všetci sa pobrali do tried.
Vyučovanie prebehlo celkom hladko, pokiaľ nerátam, že všetci v miestnosti ma prebodávali pohľadmi. Dokonca aj učiteľky boli na mňa viac odmeranejšie.
Ničomu som nechápala. Absolútne ničomu. Ničomu, čo sa okolo mňa dialo...
Tieto otázky mi zaťažovali hlavu celý deň. Konečne sme mohli ísť domov a tak som so zmätenými pocitmi opustila triedu. Cestou von z budovy som bola ponorená do svojích myšlienok a nevšimla som si pred sebou Suzan a narazila som do nej.
"Sory..." povedala som a chcela som preč. Ona ma však začala blokovať. Povzdychla som si a pozrela som na ňu s otázkou čo chce.
"Vieš čo by ma zaujímalo?" povedala pomaly a začala sa okolo mňa prechádzať. Pretočila som očami. Nemala som na jej reči náladu. Mala som iné problémy, ako sa zaoberať, že čo by ju zaujímalo. A už vôbec som nechápala čo má jej divná otázka spoločné so mnou.
"To fakt netuším" prehodila som otrávene. Suzan zastala pred mojou  tvárou a ukázala na mňa svojím umelým nechtom.
"Že ako sa také nemehlo ako TY,  mohlo dostať do novín!" vyštekla odrazu. Do ruky mi strčila noviny a nazúrene odpochodovala preč.
Teraz som bola stratená viac ako predtým. Čo to má znamenať?
Napadlo mi, že odpoveď nájdem v novinách. Pozrela som sa na titulnú stranu a stratila som reč...
Toto nie je dobré!